História chovu činčíl

Módny hit začiatku 20. storočia, kožuch z činčily, spôsobil, že sa činčile vo svojej pôvodnej vlasti, na svahoch Ánd v Peru a Čile takmer nevyskytujú. Na jeden kožuch sa vtedy spotrebovalo asi 160 kožiek a cena jednej kožky sa v roku 1930 pohybovala okolo 200 dolárov za kus. V roku 1923 sa podarilo Američanovi M. F. Chapmanovi získať jedenásť činčíl, ktoré sú vlastne predkami všetkých v súčastnosti chovaných činčíl v zajatí, na komerčný chov, od ktorého si sľuboval vysoké zisky.

Chov činčíl sa stal veľmi populárny v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia. V súčastnosti komerčný chov nie je taký atraktívny.  Príčinou je malý dopyt a hlavne kvalita kožiek.  Srsť je zvláštna tým, že každý chlp je rozštiepený na jemné vlákna.  Pôvodné sfarbenie srsti bolo svetlá šedá až tmavo šedá. V súčastnosti sa chovajú aj iné farebné mutácie a to biela,  strieborná, čierna, béžová a hnedá.

V zajatí chovane jedince už nie sú vystavené takým klimatickým podmienkam ako ich predkovia a majú menej kvalitnú srsť.  Najčastejšie chovaným druhom je Činčila pravá.  Dosahuje dĺžky okolo 30 centimetrov a má nápadné dlhé hmatové chlpy. Môžu sa dožívať viac než 20 rokov.  Mnoho chovateľov sklamalo rozmnožovanie činčíl.

Pohlavne dospievajú v 8. mesiaci, samičky však môžu byť pohlavne dospelé už vo 4. mesiaci. Činčily sú polyestrické zvieratá a dĺžka cyklu je 28 dní.  Ruja trvá 3 dni. V tej dobe majú otvorený poševný vchod a vylučujú vaginálny sekrét. Nerozmnožujú sa ako králiky alebo morčatá. Je to hlavne dané dĺžkou gravidity a to je 120 dní.

Samičky vrhnú jedno až šesť mláďaťa a rodí dvakrát do roka. Pôrod prebieha rýchlo a matka požiera plodové obaly.  Samička môže byť oplodnená hneď ďalší deň po pôrode. Mláďatá prichádzajú na svet úplne vyvinuté a schopné samostatného života. Prvý mesiac sa živia iba materským mliekom. Ich váha je 30 – 60 gramov.

Fotografia: © bigstockphoto