Čo robí kakadu tak výnimočnými?

Kakadu sú známe svojou schopnosťou vytvárať silné väzby so svojimi majiteľmi. Tieto vtáky milujú spoločnosť ľudí a potrebujú veľkú dávku pozornosti. Preto nie je prekvapením, že sú často označovaní za maznáčikov. Ich záujem o človeka je hlboký, často si vyžadujú maznanie, pohladenie a neustálu prítomnosť svojich majiteľov. Kakadu sa stávajú priam členmi rodiny, a preto je dôležité, aby ich chovatelia boli pripravení venovať im dostatok času a starostlivosti.

Dlhovekosť: kakadu sú nielen krásni a inteligentní, ale aj dlhovekí. S dobrým zdravím a správnou starostlivosťou môžu žiť 40 až 60 rokov, čo znamená, že vás bude sprevádzať počas väčšiny vášho života. Ak sa rozhodnete pre kakadu, mali by ste byť pripravení na dlhodobý záväzok.

Inteligencia a zručnosti: kakadu sú neuveriteľne inteligentné vtáky, ktorých schopnosti často porovnávajú s troj- až päťročnými deťmi. Tieto papagáje sú schopné riešiť problémy, používať nástroje a vykonávať rôzne triky. V niektorých prípadoch sa naučia rozprávať a napodobňovať zvuky, čo je jeden z hlavných dôvodov, prečo sú medzi chovateľmi tak obľúbené. Aj keď sa kakadu nemôže pochváliť rovnakými schopnosťami ako iné druhy papagájov (napr. žako), stále dokážu naučiť niekoľko slov a jednoduchých fráz.

Fyzická zdatnosť a akrobacia: Kakadu sú tiež skvelí akrobati. Tieto vtáky sa vyznačujú obrovskou obratnosťou, čo im umožňuje vykonávať zložité triky a pohyby. Ich akrobatické schopnosti sú jedným z hlavných dôvodov, prečo sa kakadu často stávajú zábavnými a fascinujúcimi spoločníkmi v domácnostiach.

Potreby kakadu – priestor, starostlivosť a výživa

Kakadu sú veľké a aktívne vtáky, ktoré potrebujú dostatok priestoru na pohyb a stimuláciu. Klietka pre kakadu by mala byť priestranná, ideálne vybavená hračkami a rôznymi predmetmi, ktoré pomáhajú rozvíjať ich inteligenciu a udržiavajú ich fyzicky aktívne. Napriek tomu by mali mať aj voľnosť lietať mimo klietky, aby sa ich energiu dokázala vybiť. Pri voľnom pohybe však musí byť priestor bezpečný, pretože kakadu sú schopní poškodiť nábytok, elektrické káble alebo iné predmety v domácnosti.

Čo sa týka výživy, kakadu sú všežravce, ale ich strava by mala zahŕňať obilniny, zeleninu, ovocie a semienka. Niektoré druhy sa v prírode živia aj hmyzom a jeho larvami, ktoré vydlabávajú spod kôry stromov. Je dôležité zabezpečiť vyváženú stravu, aby sa predišlo obezite alebo iným zdravotným problémom. Okrem bežnej potravy môžu mať kakadu aj oriešky, ale tieto by mali byť podávané len príležitostne, ako maškrtu. Mnohé druhy kakadu preferujú čerstvú zeleninu a ovocie, čo im dodáva potrebné živiny.

Psychické potreby a náročnosť

Kakadu sú veľmi citlivé vtáky, ktoré môžu reagovať na stres veľmi intenzívne. Tento stres môže viesť k sebapoškodzovaniu, ako je trhanie peria alebo nadmerné kŕkanie. Preto je mimoriadne dôležité, aby mali správne prostredie, ktoré ich neohrozuje. Dôležitou súčasťou výchovy kakadu je dostatok pozornosti a citlivý prístup k ich potrebám.

Chov kakadu si vyžaduje skúsenosti a dôslednosť. Ak sú zanedbané, môžu sa stať problematickými, a to nielen v správaní, ale aj v zdraví. Hlučné správanie je ďalšou výzvou – kakadu dokážu vydávať veľmi hlasné zvuky, ktoré môžu byť v niektorých prípadoch dosť nepríjemné. Preto nie sú ideálnymi domácimi zvieratami pre ľudí, ktorí bývajú v panelových domoch alebo v miestach, kde nie je dostatočne zvuková izolácia.

Výhody a nevýhody chovu kakadu

Výhody:

• skvelý spoločník – kakadu je veľmi prítulný a vyžaduje si neustálu pozornosť, čo je ideálne pre tých, ktorí hľadajú zviera, ktoré je stále nablízku.
• inteligencia a zručnosti – kakadu sú veľmi bystrí, môžu sa naučiť triky a komunikovať s majiteľmi.
• dlhovekosť – s dobrým zdravím a starostlivosťou môžu žiť až 60 rokov.

Nevýhody:

• vyžaduje veľa pozornosti – kakadu sú veľmi fixovaní na svojich majiteľov a potrebujú neustálu pozornosť.
• hlučný – ich hlasitosť môže byť problémom, najmä v panelových domoch.
• citlivý na stres – kakadu sú veľmi citlivé a môžu reagovať na stres sebapoškodzovaním.
• náročný chov – kakadu si vyžadujú špecifickú starostlivosť, čo môže byť náročné pre začínajúcich chovateľov.

Chov kakadu môže byť skutočne obohacujúcim zážitkom, ak ste pripravení venovať mu veľa času a pozornosti. Tieto nádherné papagáje sú inteligentné, prítulné a fyzicky aktívne, čo z nich robí skvelých spoločníkov. Na druhej strane, ich nároky na starostlivosť, pozornosť a priestor môžu byť výzvou, najmä pre ľudí, ktorí nemajú skúsenosti s chovom exotických vtákov. Pokiaľ ste ochotní prijať tieto výzvy, kakadu vám budú vďačné a odmenia vás láskou a vernosťou na dlhé roky.

Fotografia: © bigstockphoto

Agapornis fischerov pochádza z Afriky, jeho rozšírenie pokrýva hlavne severnú Tanzániu.  Patrí ku štyrom druhom rodu agapornis, ktorí majú biele okružie okolo očí. Perie papagájov agapronis fischerov má pôvodne na väčšine tela zelenú farbu, ktorá na krku prechádza do žltej a na hlave do oranžovej, avšak v súčasnosti už existujú viaceré farebné variácie vtákov tohto druhu. Meria približne 14 – 15 cm. Samička a samček vyzerajú rovnako, možno ich odlíšiť len podrobným prezeraním, s istotou na základe testov DNA. Samičky agapornisov vo všeobecnosti v sede kladú nohy vzdialenejšie od seba než samčekovia. Chované jedince sa dožívajú okolo 15 rokov.

Čo si vyžaduje chov papagájov druhu Agapornis fischerov? Tento vtáčik potrebuje predovšetkým spoločnosť. Nie len tú našu, ale aj spoločnosť ďalších jedincov svojho druhu. Už samotné meno tohto vtáčika naznačuje, že samotu znášajú veľmi ťažko. Rodové meno Agapornis vzniklo totiž zo starogréckeho slova „agápe“, čo znamená láska. V anglicky hovoriacich krajinách ich volajú „Love Birds“. Ak je papagáj tohto druhu chovaný samostatne, často to vedie až k tomu, že si začne vyšklbávať perie. Preto urobíme najlepšie, ak si zaobstaráme rovno pár a zabezpečíme im dostatok podnetov a zábavy, lebo ak sa začnú nudiť, dávajú to hlasno najavo.

Agapronisy majú radi hračky, ktoré môžu zobákom zlikvidovať. Takouto hračkou je napr. kapok, plod stromu vlnovca päťtyčinkového. Tvarom pripomína banán, ale na rozdiel neho má silnú, drevnatú škrupinu. Takáto hračka vašich papagájov určite veľmi poteší, keďže im poskytne radosť z jej rozoberania a zároveň tieto zvedavé tvory bude lákať zistiť, čo nájdu pod škrupinou. Hračkami môžu byť aj rôzne krúžky na preliezanie a pod.

Ďalšia z vecí, na ktorú by sme pri chove týchto papagájov mali pamätať, je voda. Agapornis zbožňuje kúpanie a najmä v teplých letných dňoch by mu kúpeľ veľmi chýbal. Do klietky resp. voliéry preto treba umiestniť nádrž alebo misku s čerstvou vodou, dostatočne veľkú na to, aby sa v nej mohli naše papagáje okúpať. Na každodennú výmenu vody treba dbať aj kvôli pitiu a úplne najlepšie je ju vymeniť aj viackrát za deň.

A čím ich kŕmiť? Rôznymi druhmi semien, obilninovými zmesami. Olejnaté semená (slnečnicové semená, konopné semená, niger a pod.) by mali tvoriť maximálne 15% objemu zmesi, zvyšok by mal pozostávať z múčnych semien (proso, ovos, pšenica, kukurica, ryža a pod).

Agapornisov kŕmime aj ovocím a zeleninou, pričom však treba dať veľký pozor, aby sa do ich potravy nikdy nedostalo avokádo, ktoré je pre ne prudko jedovaté!! Pozor tiež na šalát, ktorý je síce dobrou voľbou, ale nesmieme ho podávať pričasto a priveľa, pretože v takom prípade môže spôsobiť hnačku. Vhodné sú napr. jablká, ktoré majú asi najradšej. Zo zeleniny je pre ne výborná mrkva, ktorá obsahuje dôležitý vitamín A. Pamätať treba aj na zelenú zložku potravy, napr. čerstvý špenát, či vňať rôznych druhov koreňovej zeleniny. Dôležité je tiež zabezpečiť, aby rastliny neboli ošetrené chemickými prípravkami. Agapornisy nekŕmime ani potravou, ktorá obsahuje kakao, takže čokoládové piškóty a podobné dobroty im dopriať nemôžeme.

Do jedálnička im môžeme zaradiť aj vaječnú miešanicu, ktorej základom je natvrdo uvarené a nadrobno postrúhané vajce. Ďalšími zložkami sú obvykle postrúhaná mrkva a pomletá pšenica. V chovateľských potrebách je možné zakúpiť aj hotové suché vaječné zmesi.

Agapronisom do krmiva a vody počas celého roka v menšom množstve primiešavame aj vitamínové a minerálne doplnky, čím zabezpečíme prísun všetkých potrebných zložiek potravy. V zimných mesiacoch je potrebné prísun minerálov a vitamínov o niečo zvýšiť. Počas celého roka im treba dávať aj piesok alebo grit, ktorý je nevyhnutný pre trávenie a spracovanie potravy v žalúdku. Dobré je tiež vyberať také druhy a formy potravy, ktoré papagáje nielen zasýtia, ale im poskytnú aj zábavu. Môže to byť napr. senegalské proso alebo konáre stromov s púčikmi a pod.

Ak agapornisy chováme v klietke v byte, treba zabezpečiť dostatočne veľkú a tvarovo vhodnú klietku. Mala by byť dlhšia než vyššia, minimálne rozmery klietky pre jeden pár sú 80 cm (dĺžka) × 50 cm (šírka) × 50 cm (výška), ale odporúčame radšej až viac ako 120 cm dlhú klietku. Vtáky treba čo najčastejšie (aspoň raz za deň) vypúšťať z klietky von na prelet. Pozor, aby sa v byte nenachádzali ostré predmety, na ktorých by sa mohli zraniť a pred oknami treba zatiahnuť závesy, aby do nich papagáje nevrazili. Lepšie podmienky než chov v klietkach ponúka chov vo vnútorných alebo vonkajších voliérach.

Pokiaľ sa rozhodneme pre rozmnožovanie agapronisov, treba dať pozor, aby sme pár zaobstarali od dôveryhodného predajcu alebo chovateľa a overiť si, že stopercentne kupujeme vtáky rovnakého druhu a že samička a samček nie sú príbuzní. Nekrížime ich s inými druhmi. Pri medzidruhovom krížení vznikajú jedince, ktoré trpia rôznymi ochoreniami, poruchami správania atď. Páru poskytneme búdku na hniezdenie (z tvrdého dreva, rozmery okolo 30×15×20 cm, priemer vletového otvoru okolo 6 cm) a materiál na stavbu hniezda (konáre). Teplota pri hniezdení by mala byť okolo 20°C. V období pred hniezdením odporúčame pridávať vtákom vitamín E a vápnik (napr. vo forme sépiovej kosti alebo omietky), ktorý je potrebný k tvorbe vajíčkovej škrupiny. Agapornisy znášajú 3 až 7 vajec, na ktorých sedia približne 20 dní. Pri odchove mláďat treba dbať, aby súčasťou potravy bola vaječná miešanica s obsahom mrkvy. Rodičia sa o mláďatá starajú približne 8 týždňov a v priebehu ďalších 9 mesiacov z nich vyrastú dospelé agapornisy.

Autor: Mgr. Alena Rendeková, fotografia: © bigstockphoto

Okrem ich nádherného sfarbenia, ktoré môže hrať všetkými farbami nás na nich láka aj ich vysoká inteligencia. Mnohé druhy dokážu dokonca napodobňovať ľudskú reč či tvoriť vety. V ostatnej dobe sa chov papagájov stáva čoraz obľúbenejší a ich počet v domácnostiach neustále rastie. Druhov chovaných doma je veľmi veľa, vyberáme preto tie naobľúbenejšie.

Žako

Tri najobľúbenejšie druhy žakov – sivý, princov a libérijský sú veľmi obľúbenými spoločníkmi ľudí. Môže za to jednak ich vysoká inteligencia ale aj zaujímavý vzhľad. Momentálne je to zrejme najpopulárnejší papagáj vôbec a tak rastie aj počet jedincov žijúcich v zajatí. Jeho vysoká inteligencia si ale vyžaduje osobitný prístup majiteľa a dostatok času. Žaka nemôžete nechať samého väčšinu dňa. Väčšinou sa samička žaka naviaže na muža v domácnosti a samec žako naopak na ženu. Sú náchylné na zmeny a stresové situácie, kedy si vytrhávajú perie. Žakovia majú vynikajúcu schopnosť imitovať ľudskú reč – rozprávajú.

Amazoňan

Tento veselý papagáj je skvelým spoločníkom pre rodiny. Keďže vo voľnej prírode žije vo veľkých skupinách vtákov, je veľmi spoločenský a má rád ľudí. Oproti žakovi má menej komplikovanú povahu a je vhodnejší aj ku deťom. Taktiež je veľmi inteligentný, dokáže sa naučiť rozprávať a nenaviaže sa len na jedinú osobu ako žako. Treba ale myslieť na to, že amazoňany sú veľmi hlučné papagáje. Sú nádherne pestrofarební.

Ara

Aru poznajú ľudia hlavne z rozprávok o pirátoch, kedy tieto papagáje zdobia ramená pirátov. Tieto o čosi väčšie papagáje sú ale veľmi pokojné a mierumilovné. Sú ťažšie a preto lietajú menej, najčastejšie len posedávajú na svojich obľúbených miestach. Nie sú veľmi hlučné a dokážu rozprávať. Ich chov je dosť rozšírený, avšak prvenstvo im ukradol žako.

Andulky

Takmer každý milovník vtákov už choval týchto drobných papagájov. Andulka alebo papagájec vlnkovaný je drobný papagáj žijúci v kŕdľoch. Chovať sa môže aj samostatne, ale vždy je lepšie, ak sa chová v pároch. Jej chov je nenáročný a zvládnu ho aj deti. Andulka je komunikatívny vták, avšak susedov určite rušiť nebude.

Autor: MVDr. Eva Fiľarská, fotografia: © bigstockphoto

Povaha Ary modro-žltej

Ara modro-žltá je nekonfliktnej povahy a ide o jeden z najprítulnejších druhov papagájov, je vhodným spoločníkom aj do rodín s deťmi. Mnoho ľudí od chovu odrádza hlasný zvukový prejav, no netreba sa ho obávať. Každý papagáj má svoje charakteristické zvukové prejavy, no nie je to tak, že ho vydáva neustále, ide skôr o spontánny prejav v čase, keď víta majiteľa a pod. Výchovou sa dá docieliť, že takmer „nekričí“. Extrémne situácie, najmä pre susedov chovateľa, môžu vzniknúť pri voliérovom chove viacerých jedincov, ktoré sa medzi sebou hlasno dorozumievajú. Ara by mala byť v byte chovaná buď sama, alebo v páre. Neodporúča sa chovať ju spolu s iným druhom papagájov.

Nároky na chov

Ara modro-žltá pochádza z Južnej Ameriky, kde obýva najmä tropické oblasti amazonského pralesa. Žiaden chovateľ jej nedokáže zabezpečiť podmienky aké má vo svojej domovine, no aj napriek tomu je možné vytvoriť také podmienky, v ktorých úspešne odchová mláďatá. Pre ilustráciu uvádzame, že pre dosiahnutie hniezdenia je okrem splnenia ďalších podmienok potrebná relatívna vlhkosť ovzdušia na úrovni 80 – 85% a v čase hniezdenia ju treba zvýšiť až na 95 %.

Chov Ary modro-žltej v zajatí je najčastejší v priestranných voliérach, no možno ho prevádzkovať v rodinnom dome, či panelákovom byte. Chovným zariadením by mala byť voliéra, alebo dostatočne veľká klietka, keďže v dospelosti môže dorásť až do 75 – 85 cm. Treba mať na pamäti, že jedince chované vo voliérach si zachovávajú svoju plachosť a spravidla si nezvyknú na človeka tak, ako jedince chované v klietkach. Pri výbere chovného zariadenia je potrebné hľadieť na rozmery ary, musí byť priestranné a vyrobené z kovu. Drevené klietky a voliéry sú nedostatočné a zviera ich veľmi rýchlo zlikviduje svojim silným zobákom. Povrchová úprava musí byť zdravotne nezávadná – netoxická. Tie najkvalitnejšie bývajú vyrobené z nerezového materiálu, no ich záporom býva vyššia cena. Jedince zvyknuté na život v príbytku človeka sedia na určenom mieste – stojane a málokedy ho opúšťajú. Ara vyžaduje stabilný stojan z tvrdého dreva, o ktorý sú dobre upevnené nádoby na vodu a krmivo. Ara má už od útleho veku potrebu neustále obhrýzať predmety vo svojom dosahu. Chovateľ by jej mal pre tento účel zabezpečiť dostatok hračiek, kúskov dreva, alebo vetvičiek. Zodpovedný chovateľ by nemal nikdy nechávať zviera bez dozoru mimo klietky. Takmer v každom byte na ňu číhajú nebezpečné miesta, predmety, či jedovaté látky (izbové rastliny a pod.).

Potrava

Chov Ary modrožltej sa nezaobíde bez pestrej stravy, je citlivá na nedostatok vitamínov. Jedálny lístok by mal byť tvorený zmesou zŕn, s obsahom slnečnice, pohanky, konopných semien, kukurice a ďalších. Dôležitou súčasťou potravy Ary chovanej v zajatí sú orechy. Nevyhnutné sú vitamíny, ktoré dostáva vo forme čerstvého alebo sušeného ovocia. Kŕmenie ľudskou potravou je pre Ary nevhodné a často býva i toxické. Fatálny následok môže mať pre aru podanie višní, plodov ružovitých rastlín, avokáda, čokolády, masla a zložiek s obsahom kofeínu.

Krotká Ara modro-žltá

Medzi najkrotkejšie jedince patria ručne dokrmované, ktoré sú zvyknuté na človeka v podstate už od vyliahnutia. Ručne dokrmované mláďatá, sú prispôsobivé a veľmi ľahko si zvykajú na nových ľudí, čo býva s pribúdajúcim vekom už väčší problém. Aru je nutné nechať zvykať na rôzne druhy situácií už od útleho veku, ide najmä o veterinárne prehliadky, návštevy známych, cestovanie v prepravke.

Fotografie: © bigstockphoto

História chovu papagája sivého ako domáceho miláčika je stará viac ako 4000 rokov. Vyobrazenia týchto vtákov môžme vidieť už v egyptských hieroglyfických textoch. V antickom Grécku boli papagáje chované ako domáci spoločník a tento zvyk od Grékov prebrali aj starí Rimania. Vtákov, ktorí boli vysoko cenení pre ich schopnosť rozprávať držali v zdobených klietkach. Afrického sivé papagája vlastnil aj anglický kráľ Henrich VIII a na svoje dlhé výpravy si ich často brávali aj portugalskí dobyvatelia nových zemí.

Prirodzeným životným prostredím papagája sivého je rovníková Afrika od juhovýchodného Pobrežia Slonoviny, východne po západnú Keňu a južne po severnú Angolu, južná oblasť Konga až po severozápadnú Tanzániu. Dožíva sa veku až 80 rokov. Papagáj sivý má dva subspencie – Papagáj sivý konžský a trochu menší poddruh Papagáj sivý libérijský.

Papagáj sivý konžský (Psittacus erithacus erithacus) – tento druh je najrozšírenejší. Je väčší ako druhý papagáj sivý libérijský. Jeho dĺžka je okolo 33 cm, má svetlosivé perie, jasnočervené chvostové perie a čierny zobák. Nedospelé vtáky tohto poddruhu majú až do preperenia (po 18-tich mesiacoch veku) chvostové perá tmavšie, menej výrazne červené. Mladé vtáky majú spočiatku sivé očné dúhovky, ktorých farba sa vo veku jedného roka zmení na bledožltú.

Papagáj sivý libérijský (Psittacus erithacus timneh)
Tento druh je menší. Perie má sfarbené do tmavšej sivej farby s menej výraznou kresbou. Chvostové perie tohto druhu je gaštanovohnedé. Horná čeľusť zobáka je svetlá, má rohovinový farebný odtieň.

Papagáje sivé sú vysoko inteligentné vtáky a spomedzi všetkých druhov papagájov sú považované za najlepších imitátorov zvukov a ľudskej reči. Americká etologička Irene Pepperbergová zverejnila svoje experimenty s papagájmi sivými, chovanými v zajatí, v ktorých preukazuje, že dokážu aspom do určitej miery niektoré slová spájať s ich významami. Niektorí jedinci disponujú slovníkom, ktorý obsahuje aj viac ako tisíc slov a dokážu ich reprodukovať aj vo vetách. Pre svoju schopnosť napodobňovať ľudskú reč je hlavne papagáj sivý konžský obľúbeným rodinným spoločníkom. Papagáj sivý je zaradený v zozname zvierat druhého dodatku CITES, pre ktoré platí regulácia obchodu a zákaz odchytu z ich prirodzeného životného prostredia.

V súčasnosti sú pre účel výchovy skroteného domáceho žaka ručne chovateľmi dokrmované mláďatá. Odchované, skrotené papagáje, predávané vo veku 2 až 4 roky sú prítulné a spoločenské a stávajú sa z nich domáci maznáčikovia. Ručný odchov zbavuje týchto vtákov rodičovského pudu a spôsobuje, že sú v dospelosti sexuálne fixované na ľudí. Stupeň, ktorým prebehne ručný odchov môže byť variabilný. Niektorí jedinci môžu byť vychovávaní od vyliahnutia v inkubátore, niektorí chovatelia odoberajú mláďatá z hniezda vo veku niekoľkých dní, alebo po pár týždňoch. Podľa stupňa vývoja, v ktorom bol mladý vták odobraný jeho rodičom závisí aj stupeň degradácie jeho správania v dospelosti.

Klietka pre žaka by mala mať dĺžku 1 m a hĺbku 60 m. Výška by mala byť minimálne podľa výšky vtáka, no nemala by byť vyššia ako majiteľ, aby sa papagáj nezačal správať teritoriálne. Papagájom, ktoré sú chované voľne v byte sa na obmedzenie koordinácie a výkonu voľného letu zvykne zastrihávať perie na jednom krídle. U papagájov sivých je potrebné toto zastrihávanie vykonávať tak, aby sa úplne neznížila ich schopnosť lietania, nakoľko tento druh papagájov má v pomere k svojmu telu značne vysokú hmotnosť, ktorá pri prílišnom zastrihnutí môže spôsobiť ich pád a poranenie s trvalými následkami.

Papagáj sivý, žako má špeciálne požiadavky na krmivo, živočíšnej potravy obľubujú varené vajce, jogurt, odtučnený tvaroh, sušený hmyz, granulované krmivo, sucháre, varené kuracie mäso. Zo semien je to šošovica, sója, bôb, senegálske proso, cirok, semenec, hrach, mungo, konope, semená borovice, smreku v šiškách, ryža, ľanové semienko, slnečnica, kardi, proso, dari, ovos, pšenica, pohánka, jesknica, niger. Samozrejme nepohrdne ani ovocím a zeleným krmivom, má rád banány, hrušky, jablká, ananás, púpavu, špenát, šalát, rôzne druhy travovozelených vetiev stromov, zemianky, jahody, rýbezlie, ostružiny, pomaranče, cukety, melóny.

Ak niekto chová tieto nádherne vtáky a má s nimi iné špecifické skúsenosti, môže ich uviesť v komentároch a tak pomôcť začínajúcim chovateľom.

Zdroj: tento článok je čiastočne založený na článku Psittacus zverejneného na slovenskej Wikipédii. Fotografia: © BigStockPhoto.com