Vychádzajúc z dlhoročných zápiskov autori s výnimočným citom pre detail pretkávajú dramatické príbehy z pátraní a záchranárskych akcií historkami z Hectorovho výcviku, ale aj obyčajné chvíle medzi človekom a psom. Kniha je písaná z pohľadu horského záchranára, hlavnú úlohu však zohráva jeho verný štvornohý partner, ktorý bol v najťažších chvíľach oveľa viac, než len zvieracím pomocníkom.

Jakub Filipko je profesionálny horský záchranár a kynológ pôsobiaci v Horskej záchrannej službe v Nízkych Tatrách, rodák z Liptova a zanietený folklorista. Hector bol jeho prvý pes, s ktorým sa spoločne učili všetkému, čo so sebou prináša povolanie záchranára. Hector je aj jeho prvá kniha, emotívna spomienka na blízkeho štvornohého priateľa. Peter Derňár je bývalý novinár a scenárista a stále aktívny spisovateľ. Na svojom konte mal pred Hectorom trilery Škrabot, Kladivo, Adam a Eva a spoločenský román Odchýlka. „Delilo nás tristo kilometrov, takže práca na knihe nebola jednoduchá. Navyše, Jakub často ráno nevedel, čo bude robiť na obed, kam a na ako dlho ho zavedie poslanie horského záchranára. Ale celý čas som mal na pamäti, že v sebe skrýva jedinečný príbeh, že to, čo zažil, je silnejšie než akákoľvek beletria, pretože je to skutočné. Bol som preto trpezlivý až do chvíle, než bol približne po trištvrte roku celý príbeh na papieri,“ hovorí o vzniku knihy Peter Derňár a Jakub uznáva, že bez jeho trpezlivosti by kniha asi nevznikla. „S Peťom sme sa videli prvýkrát až vo vydavateľstve, keď sa ma spýtali, či si trúfam napísať knihu. Chvalabohu som povedal, že nie. Preto oslovili Peťa. Predtým sme sa nepoznali, ale myslím, že sme si veľmi dobre sadli,“ spomína na začiatok spolupráce horský záchranár. „Peťo vedel, koľko práce nás čaká, ja ani zďaleka. Skĺbiť môj pracovný a osobný život a v ňom nájsť priestor na písanie knihy nebolo jednoduché a tu mu môžem len poďakovať, že sa mi v maximálnej miere prispôsobil a obetoval tomu doslova takmer rok života. Keď sme knihu dopísali, musel si ísť na pár týždňov vyvetrať hlavu k moru.“

Oboch autorov práca na knihe veľmi bavila, pre skúseného spisovateľa najmä to, že išlo o skutočný príbeh a „že všetky tie neuveriteľné, dramatické a emocionálne vybičované záchranné akcie sa naozaj stali a ja mám možnosť prerozprávať ich,“ hovorí Peter Derňár, ktorého najviac prekvapilo, že aj pes sa musí neustále udržiavať vo forme. „Netušil som, ako tvrdo musí záchranársky pes trénovať aj po tom, čo už vytrénovaný je. Že sa udržiava vo forme ako vrcholový športovec, 365 dní v roku a stále musí dokazovať, že na to má.“

Aj Jakub Filipko sa v niektorých momentoch dobre zabával, lebo pekných spomienok má neúrekom. „Najmä s manželkou sme sa na niektorých situáciách znovu dobre pobavili,“ hovorí dlhoročný záchranár, no zároveň priznáva, že mu bývalo aj ťažko. Dojímavých spomienok na Hectora je v knihe veľa, pre Jakuba zostalo jeho nečakané úmrtie bolestivou spomienkou. „Všetko to bolo veľmi čerstvé, spomínať na momenty, ktoré som s ním dennodenne zažíval, vo mne vyvolávalo množstvo emócií. Keď čítam niektoré pasáže aj po niekoľkýkrát, tak… Ale nebudem prezrádzať, ktoré sú to, aby si čitateľ našiel v knihe tie svoje.“

Jakub verí, že kniha zaujme širokú verejnosť a nájde si množstvo čitateľov. „Sú to skutočné príbehy o bežnom živote, horách, prírode, štvornohých parťákoch a o záchrane životov. Myslím si, že dokážu osloviť všetky generácie,“ vraví Jakub Filipko a jeho parťák pri tvorbe knihy Peter Derňár dodáva: „Na začiatku som si myslel, že to bude kniha pre psíčkarov, no teraz som presvedčený, že  ju ocenia aj milovníci prírody, ktorí pri jej čítaní doslova prebrázdia naše hory, a tiež všetci, ktorí majú radi dobré príbehy. Skutočné príbehy.“

Text a foto: © ALBATROS MEDIA

História huculského plemena

Predkovia huculov pochádzajú z Karpát a ich chov sa viaže už k poľnohospodárskym potrebám miestnych obyvateľov. Organizovaný chov začal v roku 1856 v rumunskom žrebčíne Lučina, ktorý bol súčasťou rakúsko-uhorského žrebčína Radovec. Huculy boli pôvodne chované na nosenie nákladov pre armádu, a preto sa dôraz kládol na ich odolnosť a vytrvalosť.

V priebehu rokov sa chov niekoľko krát prerušil a obnovil. V 20. storočí sa huculy dostali do širšieho povedomia a rozšírili sa do Československa, Poľska a Rumunska. Slovensko zohralo v ich chove dôležitú úloha – v roku 1922 sa prvé huculy objavili v žrebčíne Topoľčianky. Po druhej svetovej vojne sa chov presúval do horských oblastí, najmä na Muráň, kde boli využívané na prácu v lesných hospodárstvach. V 80. rokoch sa experimentovalo s krížením s inými plemenami, no tieto pokusy nepriniesli očakávané výsledky, a tak sa opäť obnovil čistokrvný chov.

V 70. rokoch 20. storočia sa začali podniky na záchranu plemena, ktoré viedli k založeniu Hucul Clubu a medzinárodnej federácie HIF (Hucul International Federation) v roku 1994. Vďaka týmto iniciatívam je hucul dnes uznaný ako geneticky chránené plemeno.

Charakteristika huculského koňa

Hucul je menší, no mimoriadne robustný kôň. Jeho výška v kohútiku sa pohybuje medzi 134 až 145 cm, pri hmotnosti 380 až 450 kg. Na prvý pohľad pôsobí menej ušľachtilo, no jeho stavba tela je ideálna pre prácu v náročnom horskom teréne. Charakteristické sú pre neho silný chrbát, pevne stavané nohy a odolné kopytá, ktoré nepotrebujú podkovy.

Najčastejšie farby srsti sú hnedá, plavá, ryšavá a myšia. Typický je „pruh” na chrbte a zebrovanie na nohách. Biele znaky sa pri tomto plemene nepreferujú. V zime si hucul vytvorí hustú srsť, ktorá ho cháni pred chladom, čo mu umožňuje prežívať vonku celoročne.

Využitie hucula v súčasnosti

V minulosti sa huculy využívali hlavne na prácu v lesoch, dnes si ich obľúbila najmä turistická a rekreačná jazda, keďže sú nesmierne spoľahlivé a priateľské. Ich pokojná povaha ich predurčuje aj na hipoterapiu a jazdecké skúšky pre začiatočníkov.

Chovatelia si cenia ich dlhovekosť, odolnosť a nenáročnosť na krmivo. V súčasnosti patrí medzi chránené plemená, a preto je jeho zachovanie dôležitou prioritou. Na Slovensku sa dnes huculov chová predovšetkým v Muráni a Topoľčiankach, kde sa ich tradícia naďalej udržiava.

Huculský kôň je symbolom odolnosti a prispôsobivosti. Svojím pokojným charakterom, schopnosťou zvládnuť náročné podmienky a dlhovekosťou si zaslúži miesto medzi najcennejšími konskými plemenami Európy. Vďaka nadšencom a organizáciám, ktoré sa venujú jeho ochrane, má toto plemeno aj dnes pevné miesto v chove a jazdectve.

Fotografia: © bigstockphoto

Pôvod a charakteristika druhu

Rozela žltolíca pochádza z juhozápadnej Austrálie, kde žije v dvoch poddruhoch:

• Platycercus icterotis icterotis – nominálny poddruh, ktorý má menej výrazné červené sfarbenie na chrbte.
• Platycercus icterotis xanthogenys – poddruh s intenzívnejším červeným lemovaním na operení.

Ide o najmenší druh rozel, dorastajúci do veľkosti približne 26 cm. Na ich chov sú ideálne voliéry s rozmermi aspoň 200 × 100 × 200 cm, ktoré poskytujú dostatok priestoru na pohyb. Hniezdne búdky by mali mať rozmery 20 × 20 cm na základni, výšku 40 cm a vletový otvor s priemerom 6 cm. Na výstelku búdok sú vhodné hrubé hobliny.

Rozlišovanie pohlavia a párovanie

Určenie pohlavia u dospelých vtákov je pomerne jednoduché, keďže samce sú farebne výraznejšie ako samičky. Pri zostavovaní chovných párov zvyčajne nebývajú problémy – osamelé samce často ochotne prijmú pridanú samičku, zatiaľ čo samičky môžu spočiatku reagovať rezervovane. V konečnom dôsledku si však väčšinou nájdu cestu k sebe a vytvoria harmonický pár.

Problém zachovania prírodného sfarbenia

V súčasnosti je u nás veľkým problémom genetická čistota poddruhov. Mnohí chovatelia nekontrolovane krížia vtáky s rôznymi mutáciami, čím vzniká čoraz väčší počet neštandardných jedincov. Najčastejšie je vidieť samcov s červeným lemovaním na chrbte, čo naznačuje príslušnosť k poddruhu P. i. xanthogenys. Naopak, čisté vtáky nominálneho poddruhu sú v chovoch takmer nedostupné.

Keďže dovoz vtákov z voľnej prírody je už desaťročia zakázaný, zachovanie genetickej čistoty je plne v rukách chovateľov. Dôležité je vedome nepárovať mutačných jedincov s prírodne sfarbenými vtákmi a dbať na to, aby sa v chovoch udržiavali aj pôvodné farebné línie.

Chovateľská starostlivosť a podmienky

Hoci sa v niektorých článkoch uvádza, že rozely žltolíce sú vhodné pre začínajúcich chovateľov, je dôležité podotknúť, že aj tieto vtáky si vyžadujú pozorný a citlivý prístup. Každý chovateľ by si mal uvedomiť, že od roku 2018 platí novela zákona o veterinárnej starostlivosti, ktorá zdôrazňuje, že zviera nie je vec, ale živý tvor s potrebou starostlivosti a ochrany.

Akékoľvek zanedbanie hygieny, nevhodná strava či nedostatok pohybu môžu viesť k zdravotným problémom. Preto je potrebné:

• denne vymieňať vodu v napájačkách a dôkladne ich umývať.
• pravidelne čistiť voliéru a odstraňovať trus a zvyšky potravy.
• zabezpečiť pestrú stravu s dostatkom vitamínov a minerálov.

Kŕmenie a výživa

Strava rozely žltolícej by mala byť pestrá a vyvážená. Základom sú kvalitné kŕmne zmesi pre malé papagáje, ktoré možno doplniť individuálne namiešanou zmesou semien, napríklad:

• žlté, sivé, červené a senegalské proso
• lesknica, malé množstvo lúpaného ovsa
• v lete vynechať suchú slnečnicu kvôli vyššiemu obsahu tuku

Okrem suchého krmiva je vhodné podávať aj naklíčené semená (slnečnicu, pšenicu, mungo fazuľky, pohánku), mliečne dozretú pšenicu a kukuricu, čerstvé byliny (púpava, pastierska kapsička, hviezdica prostredná) a ovocie a zeleninu (nastrúhanú cviklu, karotku).

Počas kŕmenia mláďat je nevyhnutné dopĺňať vajcovú miešanku, ktorú obohacujeme minerálnymi látkami a strúhanou zeleninou. Na podporu trávenia je dobré podávať grit, sépiovú kosť a drvené vaječné škrupiny.

Rozmnožovanie a starostlivosť o mláďatá

Pohlavnú dospelosť dosahujú rozely vo veku jeden rok, pričom väčšina samičiek zahniezdi až vo veku dvoch rokov. Kopulácia je pri tomto druhu rýchla, trvá 15 až 20 sekúnd, pričom samec si samičku namlúva typickým pískaním.

Samička znáša 4 až 5 vajec, na ktorých sedí približne 20 až 21 dní. Samec sa na inkubácii nezúčastňuje, no starostlivo stráži búdku a samičku kŕmi.

Mláďatá obrúčkujeme vo veku 12 dní (s použitím 5 mm obrúčok) a hniezdo opúšťajú po 35 dňoch. Plnú samostatnosť dosahujú približne po ďalších 14 až 21 dňoch. Ak sa rodičia nechystajú na druhé hniezdenie, mláďatá môžu zostať s nimi dlhšie.

Zimovanie a podmienky v chladných mesiacoch

Rozely žltolíce možno chovať vonku celoročne, no voliéra musí byť zo všetkých strán chránená pred vetrom a zrážkami. Veľkým rizikom v zime je vysoká vlhkosť a primŕzanie prstov vtákov k pletivu, čo môže viesť k ich amputácii. Preto je nutné zabezpečiť suché a dobre izolované úkryty.

Napájačky je potrebné v zime denne vymieňať, pretože voda v nich zamŕza. V prípade núdze vtáky dokážu uhasiť smäd aj ohrýzaním ľadu, čo však nie je ideálne.

Rozela žltolíca je nádherný a zaujímavý papagáj, ktorý si zaslúži pozornosť chovateľov. Pri jej chove je dôležité dbať na zachovanie prírodného sfarbenia, správne podmienky, pestrú stravu a zodpovednú starostlivosť. Ak sa podarí udržať tento druh v jeho prirodzenej forme, môžeme sa tešiť z jeho krásy aj v budúcnosti.

Fotografia: © bigstockphoto

Pestrosť sfarbenia a mutácií

Pôvodná forma hrdličky chichotavej má charakteristické škoricovo-žlté operenie s výrazným čiernym pásikom na záhlaví, lemovaným bielou farbou. Šľachtením a mutáciami však vznikli rôzne farebné varianty – od čisto bielych jedincov cez svetlé modrasté, červené modrastoprsé, až po jedince s fŕkanou kresbou. Objavili sa aj vtáky s hodvábnym perím a v poslednej dobe dokonca aj chochlíkaté formy.

Táto rozmanitosť je dôsledkom špecializovaného šľachtenia, ktoré sa sústreďuje na zdokonaľovanie farieb a kresieb. Kým v bežných chovoch dochádza k náhodnému páreniu, v špecializovaných chovateľských staniciach je výber rodičov presne plánovaný, aby sa dosiahli čo najlepšie výsledky. Takéto jedince sú vysoko cenené a ich cena sa môže vyšplhať pomerne vysoko.

Prírodný výskyt a domestikácia

Hrdlička chichotavá má svoj pôvod v Afrike a na Arabskom polostrove. Poznáme dva hlavné poddruhy – Streptopelia roseogrisea roseogrisea, ktorý sa vyskytuje v severovýchodnej Afrike, a Streptopelia roseogrisea arabica, ktorý obýva oblasti Eritrey, severného Somálska a Arabského polostrova.

Domestikovaná forma tejto hrdličky sa už po stáročia chová v zajatí. Vďaka svojej prispôsobivosti je ideálnym vtákom aj do klietkového chovu. Napriek tomu však dosahuje najkrajšie, najlesklejšie operenie v priestranných voliérach, kde má dostatok miesta na prelet a pravidelný prístup k vode na kúpanie.

Rozmnožovanie a starostlivosť o mláďatá

Tieto vtáky sú veľmi plodné – za rok dokážu vyviesť päť až šesť hniezd. Prvé zahniezdenie môže nastať už vo veku šiestich mesiacov, čo z nich robí ideálne druhy pre chovateľov, ktorí sa venujú šľachteniu nových farebných mutácií.

Na hniezdenie sa im odporúča poskytnúť vhodnú podložku – môže to byť malá drevená debnička, pletený košíček alebo aj väčšie čajové sitko. Ako výstelka sa používa jemné seno alebo krátka slama. Samica znáša dve biele vajíčka, na ktorých sa pri sedení strieda so samcom. Inkubačná doba trvá približne 14 až 15 dní, pričom mláďatá rastú veľmi rýchlo a hniezdo opúšťajú už po dvoch týždňoch.

Zaujímavosťou je, že mláďatá sa rodia bez charakteristického čierneho pásika na záhlaví, ktorý sa u nich objaví až po prvom pŕchnutí vo veku približne 8 až 10 týždňov. V tomto období sa tiež odporúča mláďatá krúžkovať s vnútorným priemerom 6 mm.

Kŕmenie a výživa

Základom potravy hrdličiek sú rôzne druhy semien, medzi ktoré patrí proso, lesknica, slnečnica, pšenica, kukurica, repka, mak či konopné semeno. Počas kŕmenia mláďat je vhodné pridávať do stravy aj vajcovú miešanku, ktorá podporuje správny vývoj.

Okrem bežného krmiva by v strave nemal chýbať minerálny grit a sépiová kosť, ktoré sú dôležité pre zdravý rast kostí a peria. Výborným doplnkom je tiež špeciálna zmes Kolumbin, ktorá obsahuje potrebné minerálne látky. Samozrejmosťou je neustály prístup k čistej pitnej vode.

Charakteristický hlasový prejav

Jedným z hlavných dôvodov, prečo si ľudia obľúbili chov hrdličiek chichotavých, je ich príjemný hlasový prejav. Ich spev pripomína opakujúce sa „cukr-rúú“, zakončené jemným chichotaním. Tento zvuk je nezameniteľný a odlišuje sa od spevu príbuznej hrdličky záhradnej (Streptopelia decaocto), ktorej hlasový prejav znie ako opakované „chudý si – chudý si – chudý si“.

Vďaka svojej krotkej povahe sa hrdličky chichotavé často využívajú aj na vystúpeniach kúzelníkov, kde sa objavujú z klobúkov či rukávov, pričom po vystúpení poslušne čakajú na svojich majiteľov.

Dlhovekosť a využitie v chovateľstve

Hrdličky chichotavé sa dožívajú pomerne vysokého veku – niektoré jedince žijú až 15 či 20 rokov. Dokonca aj vo veku 15 rokov môžu byť stále plodné, čo je medzi vtákmi pomerne výnimočné.

Okrem estetického a zvukového pôžitku majú tieto vtáky aj praktické využitie v chovateľstve. Vďaka ich spoľahlivosti v hniezdení sa často používajú ako pestúnky pre vzácnejšie druhy hrdličiek či holúbkov, ktoré majú problém s výchovou vlastných mláďat. V takom prípade je dôležité, aby si osvojili správne stravovacie návyky, ktoré zabezpečia optimálny vývin mláďat iných druhov.

Hrdlička chichotavá je ideálnym vtákom pre chovateľov všetkých úrovní – od začiatočníkov po profesionálov. Je nenáročná, priateľská, krásne sfarbená a jej jemné hrkútanie vytvára príjemnú atmosféru. Je nielen obľúbeným domácim miláčikom, ale aj zaujímavým výstavným vtákom, ktorého krása a šarm nikdy nevyjdú z módy.

Fotografia: © bigstockphoto

Základné informácie

Potkan (lat. Rattus) patrí medzi hlodavce a existuje viacero druhov vhodných na chov v domácnosti. Líšia sa veľkosťou, sfarbením či typom srsti – napríklad rex alebo bezsrsté variety. Zaujímavým chovateľským výsledkom je aj dumbo potkan, ktorý si získal popularitu vďaka svojim nízko posadeným, zaobleným uškám. Potkany sú spoločenské zvieratá s priemernou dĺžkou života okolo dvoch rokov.

Odkiaľ pochádzajú?

Divoké potkany majú svoj pôvod v oblastiach Číny a Mongolska, kde sa vyskytujú dodnes. Tento hlodavec si však našiel svoje miesto aj v mytológii, náboženstvách či dokonca v čínskom horoskope, kde symbolizuje múdrosť a prefíkanosť.

Správna výživa

Ako všežravce potrebujú potkany vyváženú stravu, ktorá obsahuje ovocie, zeleninu, obilniny a bielkoviny. Ideálnym krmivom sú granuly špeciálne určené pre potkany s minimálnym obsahom 16 % bielkovín a 4 – 5 % tukov. Ľudské jedlo by ste im však nemali dávať, keďže by mohlo spôsobiť vážne tráviace problémy.

Osamelý alebo v skupine?

Potkany sú od prírody spoločenské tvory, preto by sa nikdy nemali chovať osamote. Najlepšia možnosť je chovať ich aspoň v páre, aby sa necítili osamelo. Pri ich kombinovaní si však dávajte pozor na to, aby ste nekastrovaného samca nedali k samiciam, inak hrozí nežiaduce rozmnožovanie či agresívne správanie.

Dôležitosť hydratácie

Dospelý potkan vypije denne približne 10 – 12 ml vody na 100 g telesnej hmotnosti, no presné množstvo závisí od prostredia a druhu potravy. Najpraktickejším riešením je napájačka s guľôčkovým mechanizmom alebo niplom s objemom aspoň 150 ml na jedného potkana. Pravidelná výmena vody a čistenie napájačky (aspoň raz týždenne) je nevyhnutné.

Výber správnej klietky

Pre šťastný a aktívny život potrebuje potkan dostatočne veľkú klietku – čím väčšiu, tým lepšie. Odporúčané rozmery pre dvoch až päť potkanov sú minimálne 90 × 60 × 120 cm. Klietka by mala byť vybavená tunelmi, preliezačkami a inými prvkami, ktoré podporia ich prirodzenú zvedavosť a pohyb.

Pre koho je potkan vhodný?

Potkany si získavajú popularitu najmä medzi tínedžermi a začínajúcimi chovateľmi. Sú skvelou voľbou aj pre rodiny s deťmi, no manipulácia s nimi by mala prebiehať pod dohľadom dospelých. Pri správnom zaobchádzaní sú veľmi priateľské, no je dôležité vedieť, že potkany sa nikdy neberú za chvost – ak je to nutné, tak len pri jeho koreni.

Potkan ako jedinečný domáci miláčik

Tí, ktorí už potkana doma majú, vám môžu potvrdiť, že sú to milé, hravé a inteligentné zvieratá plné prekvapení. Ak ešte len zvažujete, či si ho zaobstarať, neváhajte – s týmto malým hlodavcom rozhodne nebudete ľutovať.

Fotografia: © bigstockphoto

Ako vzniká zubný kameň u psov?

Zubný kameň vzniká ako dôsledok usadzovania baktérií, zvyškov potravy, slín a odumretých buniek na povrchu zubov. Tento povlak, známy ako plak, sa časom mineralizuje a stvrdne. Špeciálne riziko predstavuje pre psy s kratším ňufákom, ktoré majú zuby tesne pri sebe alebo mierne deformované, čo uľahčuje tvorbu plaku. Postupne sa na zuboch hromadia minerály, najmä fosforečnan vápenatý, a zubný povlak sa premieňa na tvrdý zubný kameň. Ak sa nelieči, môže spôsobiť zápal ďasien (gingivitídu) a dokonca viesť k parodontóze, ktorá môže vyústiť do straty zubov.

Príznaky zubného kameňa u psov

Zubný kameň sa prejavuje ako tvrdá, sivohnedá usadenina v oblasti, kde zub prichádza do kontaktu s ďasnami. Môže sa nachádzať aj pod ďasnami, najčastejšie na rezákoch a špičiakoch. Medzi hlavne príznaky patrí:

• nepríjemný zápach z úst,
• krvácanie ďasien,
• zažltnuté alebo hnedasté zafarbenie zubov,
• strata chuti do jedla alebo ťažkosti pri prežúvaní.

Ako sa diagnostikuje zubný kameň?

Veterinárna prehliadka je nevyhnutná na posúdenie rozsahu problému. Keďže zubný kameň sa neobjavuje len na vonkajšej strane zubov, ale často aj na vnútorných plochách a medzi zubami, kompletná diagnostika si môže vyžadovať aj röntgenové vyšetrenie.

Ako sa odstraňuje zubný kameň u psov?

Ak sa zubný kameň už vytvoril, jeho odstránenie by mal vykonať veterinár. Najefektívnejšou metódou je ultrazvukové čistenie pod narkózou, po ktorom nasleduje leštenie zubov. Tento postup zabezpečí hladký povrch zubov, čo znižuje riziko opätovného usadzovania plaku. Ak sú zuby v pokročilom štádiu poškodenia, môže byť potrebná ich extrakcia.

Prevencia: ako zabrániť tvorbe zubného kameňa?

Najlepšou ochranou pred tvorbou zubného kameňa je pravidelná starostlivosť o chrup. Odporúča sa:

• pravidelné čistenie zubov – používanie špeciálnej zubnej kefky a pasty pre psov.
• kefky na prsty alebo ultrazvukové kefky – efektívne pomáhajú odstrániť zubný povlak.
• dentálne maškrty – pomáhajú mechanicky odstraňovať povlak.
• pravidelné veterinárne prehliadky – kontrola chrupu a preventívne opatrenia.

Zdravé zuby sú kľúčové pre celkovú pohodu psa. Pravidelnou starostlivosťou sa dá predísť bolestivým komplikáciám a zlepšiť kvalitu života domáceho miláčika.

Fotografia: © bigstockphoto

Jedovaté rastliny, ktoré predstavujú riziko

Aby ste predišli nebezpečenstvu, dávajte pozor na prítomnosť týchto rastlín vo výbehu vášho hlodavca:

• Papradie
• Hlaváčik jarný
• Cesnak medvedí
• Horský vavrín
• Strukoviny (fazuľa, hrach, šošovica atď.)
• Buky a bukvice
• Krušpán
• Brečtan
• Náprstník
• Zimolez
• Jedovatec dubolistý
• Jesienka obyčajná
• Baza
• Vavrínovec
• Krokusy
• Konvalinka
• Narcis
• Oleander
• Mníška
• Kosatec
• Sladká ďatelina
• Ľuľkovec zlomocný
• Tulipány

Aké sú príznaky otravy?

Ak váš hlodavec skonzumoval niektorú z jedovatých rastlín, môžu sa objaviť rôzne zdravotné komplikácie, ako napríklad:

• hnačka (niekedy s prímesou krvi)
• zvracanie
• kŕče
• tras tela
• letargia alebo naopak nepokoj
• ťažkosti s dýchaním
• v krajnom prípade aj zlyhanie srdca

Čo robiť v prípade otravy?

Ak spozorujete akékoľvek z týchto príznakov, okamžite kontaktujte veterinára. Čas hrá kľúčovú úlohu – čím skôr zviera dostane odbornú pomoc, tým vyššia je šanca na jeho záchranu.

Ako ochrániť svojho hlodavca?

• Pravidelne kontrolujte výbeh a odstraňujte všetky potenciálne nebezpečné rastliny.
• Vyhnite sa neznámym rastlinám – ak si nie ste istí ich bezpečnosťou, radšej ich zo záhrady odstráňte.
• Doprajte svojmu hlodavcovi bezpečnú stravu, ktorá obsahuje overené druhy zeleniny a bylín.

Dôsledná kontrola prostredia je najlepšou prevenciou. Uistite sa, že váš domáci miláčik má pri pohybe vonku len bezpečné rastliny a vyhnite sa tak nepríjemným zdravotným komplikáciám.

Fotografia: © bigstockphoto

Voda v novom domove

Ešte pred presunom si overte kvalitu vody v novom mieste bydliska. Môže sa líšiť pH, tvrdosť a obsah minerálov, čo môže negatívne ovplyvniť ryby. Ideálne je vykonať test kvality vody a porovnať ju s tou, na ktorú sú vaše ryby zvyknuté. Ak sú rozdiely výrazné, je dôležité prispôsobiť ich postupnou výmenou vody ešte pred sťahovaním.

Postupná adaptácia rýb na novú vodu

Ak je to možné, niekoľko dní pred sťahovaním postupne nahraďte časť vody v akváriu vodou z nového domova. Pomôže to rybám zvyknúť si na odlišné podmienky a zníži sa riziko šoku. Odporúča sa vymieňať 20 až 30 % vody dva- až trikrát týždenne. Ak sa sťahujete na veľkú vzdialenosť a nemáte prístup k vode z nového domova, mali by ste si zaobstarať nádoby na prepravu aspoň polovice pôvodnej vody z akvária.

Ako pripraviť akvárium na sťahovanie

Akvárium by sa nikdy nemalo prenášať s vodou alebo štrkom, pretože by to mohlo poškodiť sklenené steny alebo narušiť silikónové spoje. Pred presunom je potrebné vypustiť väčšinu vody a odstrániť dekorácie, filtre a iné príslušenstvo. Štrk a substrát neoplachujte, aby sa zachovala užitočná bakteriálna kolónia. Odporúča sa akvárium obaliť ochranným materiálom, napríklad dekami alebo penou, aby sa predišlo jeho poškodeniu.

Preprava rýb a rastlín

Ryby a rastliny je možné prepravovať v plastových vreckách s dostatočným množstvom vzduchu. Pri dlhších cestách je však lepšie použiť pevné nádoby, ako sú vedrá s uzatvárateľnými vekom. Pre zabezpečenie stabilnej teploty sa odporúča umiestniť nádoby do termoboxov alebo polystyrénových kontajnerov. Ak je cesta dlhšia, môže byť nutné zabezpečiť prívod vzduchu pomocou batériového vzduchovacieho čerpadla. Aby sa predišlo znečisteniu vody, ryby by sa nemali kŕmiť aspoň 12 hodín pred cestou.

Bezpečnosť pri preprave akvária v aute

Akvárium a nádoby s rybami musia byť v aute správne upevnené, aby sa predišlo ich pohybu počas jazdy. Najlepšie je umiestniť akvárium na rovný povrch, napríklad na podlahu kufra, pričom ho treba obložiť mäkkým materiálom, aby sa predišlo otrasom. Nádoby s rybami by mali byť pevne fixované a chránené pred nadmerným teplom alebo chladom.

Postup po príchode na nové miesto

Po príchode do nového domova umiestnite akvárium na stabilné miesto a skontrolujte, či je v rovine. Následne doň vráťte štrk, dekorácie a rastliny. Naplňte ho kombináciou starej a novej vody a zapnite filter a ohrievač. Pred vypustením rýb ich nechajte pomaly aklimatizovať v prepravnej vode a postupne k nim pridávajte vodu z akvária. Až po 30 až 60 minútach ich môžete bezpečne presunúť do nového prostredia. Po presune im doprajte niekoľko hodín pokoja a nekŕmte ich hneď, aby mali čas zotaviť sa zo stresu.

Presun akvária môže byť náročný, no s dôkladnou prípravou sa dá minimalizovať riziko stresu a poškodenia. Kľúčové je včasná adaptácia rýb na novú vodu, správna ochrana akvária počas prepravy a bezpečná preprava rýb. Ak dodržíte tieto kroky, váš podvodný svet sa bez problémov zabýva v novom domove.

Fotografia: © bigstockphoto

Na veľkosti prepravného boxu záleží

Prepravný box pre mačky by mal byť dostatočne veľký na to, aby sa v ňom mačka mohla vzpriamene postaviť, otočiť sa, pohodlne si sadnúť a ľahnúť. Nemal by byť ale ani priveľký, aby nedošlo k tomu, že sa v ňom bude musieť mačka počas prepravy nedobrovoľne šmýkať. Tomu je potrebné zabrániť, aby mačka nebola vystavovaná zbytočnému stresu.

Aké je ideálne miesto otvoru?

Len málo mačiek vojde do boxu na prepravu dobrovoľne, resp. len málo z nich sa nechá do takého boxu uložiť. Vybrať mačku z boxu pri návšteve veterinára môže byť pre mnohých majiteľov mačiek ale takisto poriadnou výzvou. Ide to ale jednoduchšie, ak sa dá box otvoriť zvrchu. Cez vrchný otvor je totiž jednoduchšie uložiť mačku do boxu ako spredu. V ideálnom prípade má box na prepravu dva otvory – jeden hore a jeden vpredu.

Dbajte na bezpečnosť boxu pre mačku

Uzavreté mačky môžu v sebe nájsť skrytý talent a stať sa skutočnými majstrami úniku. Dbajte pri výbere boxu na prepravu na to, aby bolo možné uzáver bezpečne zavrieť a aby ho mačka nedokázala otvoriť. Prepravný box pre mačky by mal byť okrem toho robustný – odolávať prinajmenšom mačacím pazúrom a zubom. Držadlo a nosné pásy by mali byť stabilné. Materiál nosného boxu by mal byť zvolený tak, aby mačka nemohla ostať nikde visieť za pazúry alebo sa inak poraniť.

Vetranie je dôležité

Prepravky pre mačky nie sú pre zviera ničím obzvlášť príjemným. Na konci výletu na ňu častokrát čaká zverolekár. Mačky sú preto často vypäté, ak zbadajú box na prepravu. Stres môže viesť k tomu, že začnú dychčať. Pritom spotrebujú viac kyslíka než pri pokojnom dýchaní. Tomu zodpovedajúc je dôležité, aby bol box na prepravu dostatočne prevetraný.

Myslite na čistotu

Počas prepravy môže dôjsť k nepríjemnostiam. Dbajte preto na to, aby bolo možné box na prepravu jednoducho a poriadne vyčistiť. Jednoducho môžete čistiť boxy na prepravu z plastu.

Mačka si musí na prepravný box zvyknúť

S mačkou je často potrebné zápasiť, kým ju do boxu dostanete. Mačky si takýto box väčšinou spájajú s návštevou zverolekára a nie sú, pochopiteľne, z výletov nadšené. Je jednoduchšie, ak si mačka spája box s niečím príjemným. Otvorený prepravný box pre mačky vystavte priamo do jej životného prostredia ešte pred tým, ako ho po prvýkrát použijete. Cieľom je to, aby sa mačka vo svojom boxe cítila bezpečne. Deka, obľúbená hračka a maškrta môžu pomôcť box zatraktívniť.

Výmena prepravného boxu za iný typ

Ak mačka nechce do boxu, nemá to jej majiteľ jednoduché. Mačka je buď v momente v poslednom kúte pod posteľou, alebo sa bráni zubami-nechtami. Ak už má mačka so svojím boxom zlé skúsenosti, oplatí sa začať odznova a box vymeniť. Častokrát je totiž jednoduchšie, keď box nie je negatívne vnímaný od začiatku a mačka si môže si s trochou trpezlivosti zvyknúť na nový model.

Zútulnite to svojej mačke

Len málo mačiek si dokáže vychutnať ležanie v prázdnych boxoch. Z tohto dôvodu sa odporúča interiér boxu mačke zútulniť. Vhodné sú protišmykové materiály, napr. stabilná deka alebo protišmyková rohož. Aj obyčajný plyšový vankúš sa môže postarať o to, že sa mačka bude cítiť pohodlnejšie.

Bezpečnosť počas jazdy autom na prvom mieste

Prepravku nikdy neumiestňujte voľne na sedačku auta. V prípade prudkého brzdenia alebo nehody by sa mohla prepravka posunúť, čo by mohlo mačku ohroziť, v horšom prípade by mohla ohroziť aj vodiča. Najbezpečnejšie miesto na prepravu mačky je v priestore pre nohy za prednými sedadlami alebo pevne upevnená bezpečnostným pásom na zadnom sedadle.

Ľahké plastové boxy síce vyzerajú neškodne a bezpečne, ale nemusia byť dostatočne bezpečné pri náraze. Pri teste box pripevnený na zadnom sedadle pri rýchlosti 50 km/h zlyhal – plastový materiál sa zdeformoval a mrežové dvierka sa uvoľnili. Odporúča sa preto používať prepravky s pevnejšou konštrukciou a zabezpečiť ich ďalšími popruhmi alebo sieťkami, aby sa minimalizovalo riziko pohybu.

Bezpečnosť mačky počas cesty závisí aj od jej správneho umiestnenia v prepravke. Vhodné je použiť protišmykovú podložku alebo deku, ktorá zabráni šmýkaniu zvieraťa počas jazdy. Mačke by ste zároveň mali zabezpečiť prístup k čerstvému vzduchu a vyhnúť sa umiestneniu prepravky na miesta s priamym slnečným žiarením.

Správne upevnenie prepravky môže v kritických situáciách ochrániť nielen vašu mačku, ale aj ostatných pasažierov v aute. Preto je dôležité venovať bezpečnosti pri preprave maximálnu pozornosť.

Fotografia: © bigstockphoto

Najčastejšie príčiny svrbenia u psov

Svrbenie môže byť vyvolané rôznymi faktormi. Veterinári ich zvyčajne delia do dvoch skupín:

• primárne príčiny – svrbenie je prvotným príznakom, kožné zmeny sa objavujú až neskôr.
• sekundárne príčiny – najskôr sa mení vzhľad kože a srsti, svrbenie prichádza ako následok.

Parazity: Blchy a roztoče ako hlavní vinníci

Jednou z najbežnejších príčin sú parazity napádajúce kožu a srsť psa. Medzi najčastejších pôvodcov patrí:

• dravé roztoče (Cheyletiella) – spôsobujú silné podráždenie kože.
• svrabové roztoče (Sarcoptes) – spôsobujú svrab, ktorý je extrémne svrbivý a vysoko nákazlivý.
• ušné roztoče (Otodectes cynotis) – napádajú uši a vedú k intenzívnemu škrabaniu v oblasti hlavy.
• jesenné roztoče (Trombicula autumnalis) – aktívne najmä na jeseň, spôsobujú lokálne podráždenie.

Ďalším častým parazitom sú blchy. Tie sa môžu preniesť na psa od iného zvieraťa alebo z prostredia, kde sa zdržujú. Niektoré psy sú na blšie pohryznutie alergické, čo vedie k silnejším reakciám a svrbeniu.

Alergie ako spúšťač svrbenia

U psov môžu alergické reakcie vyvolávať rôzne faktory, napríklad:

• kontaktné alergény – reakcia na látky, s ktorými sa pes dostane do styku.
• blšie sliny – citlivé psy môžu reagovať na sliny blchy aj po jedinom pohryznutí.
• atopická dermatitída – alergia na peľ, prachové roztoče či plesne.
• potravinové alergie – niektoré bielkoviny v potrave môžu vyvolať svrbenie a kožné problémy.

Plesňové infekcie

Hoci plesne u psov nie sú veľmi časté, môžu spôsobiť svrbenie a stratu srsti. Typickým príkladom je infekcia hubou Microsporum canis, ktorá je nákazlivá aj pre ľudí. Riziko plesňovej infekcie sa zvyšuje pri oslabení imunity alebo nedostatočnej hygiene.

Hormonálne a autoimunitné ochorenia

Niektoré zdravotné problémy môžu tiež vyvolať svrbenie, napríklad:

• Cushingov syndróm – spôsobuje rednutie srsti a zvýšenú citlivosť kože.
• hypertyreóza – ovplyvňuje kvalitu kože a srsti.
• autoimunitné ochorenia – narušujú ochrannú funkciu kože, čo vedie k svrbeniu.

Ako zistiť príčinu svrbenia? Diagnostika u veterinára

Veterinár začne diagnostiku podrobným rozhovorom so majiteľom psa. Pýta sa na plemeno, vek, výskyt svrbenia u iných zvierat v domácnosti či na predchádzajúce ochorenia.

Najpoužívanejšie diagnostické metódy

1. vyšetrenie na prítomnosť parazitov – kontrola srsti a kože pod mikroskopom.
2. cytológia a antibiogram – zisťovanie bakteriálnych a kvasinkových infekcií.
3. testy na plesňové infekcie – Woodova lampa alebo kultivácia vzoriek kože.
4. alergologické testy – odhalenie alergénov pomocou vylučovacej diéty alebo kožných testov.
5. hormonálne testy – krvné testy na hodnoty štítnej žľazy a ďalších hormónov.

Ako zmierniť svrbenie u psa? Možnosti liečby

Rýchla úľava od svrbenia je kľúčová pre pohodu psa. V niektorých prípadoch veterinár nasadí lieky ako kortikosteroidy či oklacitinib, ktoré zmierňujú svrbenie.

Liečba podľa príčiny

• parazity – antiparazitárne prípravky vo forme pipiet, sprejov alebo tabliet.
• alergie – eliminácia alergénu, hypoalergénna diéta, antihistaminiká.
• bakteriálne infekcie – antibiotiká podľa citlivosti baktérií.
• plesňové infekcie – antimykotiká, často v kombinácii so špeciálnymi šampónmi.
• hormonálne poruchy – liečba základného ochorenia (napr. terapia štítnej žľazy).

Ak váš pes trpí pretrvávajúcim svrbením, neodkladajte návštevu veterinára. Včasná diagnostika a správna liečba môžu výrazne zlepšiť kvalitu života vášho domáceho miláčika.

Fotografia: © bigstockphoto