Huculský kôň – odolný spoločník z Karpát

Na horských pastvinách sa pokojne pasie nenápadne sfarbené stádo menších koní. Tieto zvieratá nepotrebujú špeciálnu starostlivosť, vystačia si s jednoduchou stravou a bez problémov zvládajú aj drsné zimy. Ich domovinou sú Karpaty a hoci majú skromný vzhľad, ich vlastnosti ich robia výnimočnými. Hovoríme o huculoch – plemene, ktoré prežilo dlhé stáročia v náročných podmienkach horských oblastí. Názov „hucul” pravdepodobne pochádza z rumunského slova „hoc” (lúpežník) a „ul” (ten), no dnes si ho spájame najmä s týmto jedinečným koňom.

História huculského plemena

Predkovia huculov pochádzajú z Karpát a ich chov sa viaže už k poľnohospodárskym potrebám miestnych obyvateľov. Organizovaný chov začal v roku 1856 v rumunskom žrebčíne Lučina, ktorý bol súčasťou rakúsko-uhorského žrebčína Radovec. Huculy boli pôvodne chované na nosenie nákladov pre armádu, a preto sa dôraz kládol na ich odolnosť a vytrvalosť.

V priebehu rokov sa chov niekoľko krát prerušil a obnovil. V 20. storočí sa huculy dostali do širšieho povedomia a rozšírili sa do Československa, Poľska a Rumunska. Slovensko zohralo v ich chove dôležitú úloha – v roku 1922 sa prvé huculy objavili v žrebčíne Topoľčianky. Po druhej svetovej vojne sa chov presúval do horských oblastí, najmä na Muráň, kde boli využívané na prácu v lesných hospodárstvach. V 80. rokoch sa experimentovalo s krížením s inými plemenami, no tieto pokusy nepriniesli očakávané výsledky, a tak sa opäť obnovil čistokrvný chov.

V 70. rokoch 20. storočia sa začali podniky na záchranu plemena, ktoré viedli k založeniu Hucul Clubu a medzinárodnej federácie HIF (Hucul International Federation) v roku 1994. Vďaka týmto iniciatívam je hucul dnes uznaný ako geneticky chránené plemeno.

Charakteristika huculského koňa

Hucul je menší, no mimoriadne robustný kôň. Jeho výška v kohútiku sa pohybuje medzi 134 až 145 cm, pri hmotnosti 380 až 450 kg. Na prvý pohľad pôsobí menej ušľachtilo, no jeho stavba tela je ideálna pre prácu v náročnom horskom teréne. Charakteristické sú pre neho silný chrbát, pevne stavané nohy a odolné kopytá, ktoré nepotrebujú podkovy.

Najčastejšie farby srsti sú hnedá, plavá, ryšavá a myšia. Typický je „pruh” na chrbte a zebrovanie na nohách. Biele znaky sa pri tomto plemene nepreferujú. V zime si hucul vytvorí hustú srsť, ktorá ho cháni pred chladom, čo mu umožňuje prežívať vonku celoročne.

Využitie hucula v súčasnosti

V minulosti sa huculy využívali hlavne na prácu v lesoch, dnes si ich obľúbila najmä turistická a rekreačná jazda, keďže sú nesmierne spoľahlivé a priateľské. Ich pokojná povaha ich predurčuje aj na hipoterapiu a jazdecké skúšky pre začiatočníkov.

Chovatelia si cenia ich dlhovekosť, odolnosť a nenáročnosť na krmivo. V súčasnosti patrí medzi chránené plemená, a preto je jeho zachovanie dôležitou prioritou. Na Slovensku sa dnes huculov chová predovšetkým v Muráni a Topoľčiankach, kde sa ich tradícia naďalej udržiava.

Huculský kôň je symbolom odolnosti a prispôsobivosti. Svojím pokojným charakterom, schopnosťou zvládnuť náročné podmienky a dlhovekosťou si zaslúži miesto medzi najcennejšími konskými plemenami Európy. Vďaka nadšencom a organizáciám, ktoré sa venujú jeho ochrane, má toto plemeno aj dnes pevné miesto v chove a jazdectve.

Fotografia: © bigstockphoto