Pôvod a charakteristika druhu

Rozela žltolíca pochádza z juhozápadnej Austrálie, kde žije v dvoch poddruhoch:

• Platycercus icterotis icterotis – nominálny poddruh, ktorý má menej výrazné červené sfarbenie na chrbte.
• Platycercus icterotis xanthogenys – poddruh s intenzívnejším červeným lemovaním na operení.

Ide o najmenší druh rozel, dorastajúci do veľkosti približne 26 cm. Na ich chov sú ideálne voliéry s rozmermi aspoň 200 × 100 × 200 cm, ktoré poskytujú dostatok priestoru na pohyb. Hniezdne búdky by mali mať rozmery 20 × 20 cm na základni, výšku 40 cm a vletový otvor s priemerom 6 cm. Na výstelku búdok sú vhodné hrubé hobliny.

Rozlišovanie pohlavia a párovanie

Určenie pohlavia u dospelých vtákov je pomerne jednoduché, keďže samce sú farebne výraznejšie ako samičky. Pri zostavovaní chovných párov zvyčajne nebývajú problémy – osamelé samce často ochotne prijmú pridanú samičku, zatiaľ čo samičky môžu spočiatku reagovať rezervovane. V konečnom dôsledku si však väčšinou nájdu cestu k sebe a vytvoria harmonický pár.

Problém zachovania prírodného sfarbenia

V súčasnosti je u nás veľkým problémom genetická čistota poddruhov. Mnohí chovatelia nekontrolovane krížia vtáky s rôznymi mutáciami, čím vzniká čoraz väčší počet neštandardných jedincov. Najčastejšie je vidieť samcov s červeným lemovaním na chrbte, čo naznačuje príslušnosť k poddruhu P. i. xanthogenys. Naopak, čisté vtáky nominálneho poddruhu sú v chovoch takmer nedostupné.

Keďže dovoz vtákov z voľnej prírody je už desaťročia zakázaný, zachovanie genetickej čistoty je plne v rukách chovateľov. Dôležité je vedome nepárovať mutačných jedincov s prírodne sfarbenými vtákmi a dbať na to, aby sa v chovoch udržiavali aj pôvodné farebné línie.

Chovateľská starostlivosť a podmienky

Hoci sa v niektorých článkoch uvádza, že rozely žltolíce sú vhodné pre začínajúcich chovateľov, je dôležité podotknúť, že aj tieto vtáky si vyžadujú pozorný a citlivý prístup. Každý chovateľ by si mal uvedomiť, že od roku 2018 platí novela zákona o veterinárnej starostlivosti, ktorá zdôrazňuje, že zviera nie je vec, ale živý tvor s potrebou starostlivosti a ochrany.

Akékoľvek zanedbanie hygieny, nevhodná strava či nedostatok pohybu môžu viesť k zdravotným problémom. Preto je potrebné:

• denne vymieňať vodu v napájačkách a dôkladne ich umývať.
• pravidelne čistiť voliéru a odstraňovať trus a zvyšky potravy.
• zabezpečiť pestrú stravu s dostatkom vitamínov a minerálov.

Kŕmenie a výživa

Strava rozely žltolícej by mala byť pestrá a vyvážená. Základom sú kvalitné kŕmne zmesi pre malé papagáje, ktoré možno doplniť individuálne namiešanou zmesou semien, napríklad:

• žlté, sivé, červené a senegalské proso
• lesknica, malé množstvo lúpaného ovsa
• v lete vynechať suchú slnečnicu kvôli vyššiemu obsahu tuku

Okrem suchého krmiva je vhodné podávať aj naklíčené semená (slnečnicu, pšenicu, mungo fazuľky, pohánku), mliečne dozretú pšenicu a kukuricu, čerstvé byliny (púpava, pastierska kapsička, hviezdica prostredná) a ovocie a zeleninu (nastrúhanú cviklu, karotku).

Počas kŕmenia mláďat je nevyhnutné dopĺňať vajcovú miešanku, ktorú obohacujeme minerálnymi látkami a strúhanou zeleninou. Na podporu trávenia je dobré podávať grit, sépiovú kosť a drvené vaječné škrupiny.

Rozmnožovanie a starostlivosť o mláďatá

Pohlavnú dospelosť dosahujú rozely vo veku jeden rok, pričom väčšina samičiek zahniezdi až vo veku dvoch rokov. Kopulácia je pri tomto druhu rýchla, trvá 15 až 20 sekúnd, pričom samec si samičku namlúva typickým pískaním.

Samička znáša 4 až 5 vajec, na ktorých sedí približne 20 až 21 dní. Samec sa na inkubácii nezúčastňuje, no starostlivo stráži búdku a samičku kŕmi.

Mláďatá obrúčkujeme vo veku 12 dní (s použitím 5 mm obrúčok) a hniezdo opúšťajú po 35 dňoch. Plnú samostatnosť dosahujú približne po ďalších 14 až 21 dňoch. Ak sa rodičia nechystajú na druhé hniezdenie, mláďatá môžu zostať s nimi dlhšie.

Zimovanie a podmienky v chladných mesiacoch

Rozely žltolíce možno chovať vonku celoročne, no voliéra musí byť zo všetkých strán chránená pred vetrom a zrážkami. Veľkým rizikom v zime je vysoká vlhkosť a primŕzanie prstov vtákov k pletivu, čo môže viesť k ich amputácii. Preto je nutné zabezpečiť suché a dobre izolované úkryty.

Napájačky je potrebné v zime denne vymieňať, pretože voda v nich zamŕza. V prípade núdze vtáky dokážu uhasiť smäd aj ohrýzaním ľadu, čo však nie je ideálne.

Rozela žltolíca je nádherný a zaujímavý papagáj, ktorý si zaslúži pozornosť chovateľov. Pri jej chove je dôležité dbať na zachovanie prírodného sfarbenia, správne podmienky, pestrú stravu a zodpovednú starostlivosť. Ak sa podarí udržať tento druh v jeho prirodzenej forme, môžeme sa tešiť z jeho krásy aj v budúcnosti.

Fotografia: © bigstockphoto

Pestrosť sfarbenia a mutácií

Pôvodná forma hrdličky chichotavej má charakteristické škoricovo-žlté operenie s výrazným čiernym pásikom na záhlaví, lemovaným bielou farbou. Šľachtením a mutáciami však vznikli rôzne farebné varianty – od čisto bielych jedincov cez svetlé modrasté, červené modrastoprsé, až po jedince s fŕkanou kresbou. Objavili sa aj vtáky s hodvábnym perím a v poslednej dobe dokonca aj chochlíkaté formy.

Táto rozmanitosť je dôsledkom špecializovaného šľachtenia, ktoré sa sústreďuje na zdokonaľovanie farieb a kresieb. Kým v bežných chovoch dochádza k náhodnému páreniu, v špecializovaných chovateľských staniciach je výber rodičov presne plánovaný, aby sa dosiahli čo najlepšie výsledky. Takéto jedince sú vysoko cenené a ich cena sa môže vyšplhať pomerne vysoko.

Prírodný výskyt a domestikácia

Hrdlička chichotavá má svoj pôvod v Afrike a na Arabskom polostrove. Poznáme dva hlavné poddruhy – Streptopelia roseogrisea roseogrisea, ktorý sa vyskytuje v severovýchodnej Afrike, a Streptopelia roseogrisea arabica, ktorý obýva oblasti Eritrey, severného Somálska a Arabského polostrova.

Domestikovaná forma tejto hrdličky sa už po stáročia chová v zajatí. Vďaka svojej prispôsobivosti je ideálnym vtákom aj do klietkového chovu. Napriek tomu však dosahuje najkrajšie, najlesklejšie operenie v priestranných voliérach, kde má dostatok miesta na prelet a pravidelný prístup k vode na kúpanie.

Rozmnožovanie a starostlivosť o mláďatá

Tieto vtáky sú veľmi plodné – za rok dokážu vyviesť päť až šesť hniezd. Prvé zahniezdenie môže nastať už vo veku šiestich mesiacov, čo z nich robí ideálne druhy pre chovateľov, ktorí sa venujú šľachteniu nových farebných mutácií.

Na hniezdenie sa im odporúča poskytnúť vhodnú podložku – môže to byť malá drevená debnička, pletený košíček alebo aj väčšie čajové sitko. Ako výstelka sa používa jemné seno alebo krátka slama. Samica znáša dve biele vajíčka, na ktorých sa pri sedení strieda so samcom. Inkubačná doba trvá približne 14 až 15 dní, pričom mláďatá rastú veľmi rýchlo a hniezdo opúšťajú už po dvoch týždňoch.

Zaujímavosťou je, že mláďatá sa rodia bez charakteristického čierneho pásika na záhlaví, ktorý sa u nich objaví až po prvom pŕchnutí vo veku približne 8 až 10 týždňov. V tomto období sa tiež odporúča mláďatá krúžkovať s vnútorným priemerom 6 mm.

Kŕmenie a výživa

Základom potravy hrdličiek sú rôzne druhy semien, medzi ktoré patrí proso, lesknica, slnečnica, pšenica, kukurica, repka, mak či konopné semeno. Počas kŕmenia mláďat je vhodné pridávať do stravy aj vajcovú miešanku, ktorá podporuje správny vývoj.

Okrem bežného krmiva by v strave nemal chýbať minerálny grit a sépiová kosť, ktoré sú dôležité pre zdravý rast kostí a peria. Výborným doplnkom je tiež špeciálna zmes Kolumbin, ktorá obsahuje potrebné minerálne látky. Samozrejmosťou je neustály prístup k čistej pitnej vode.

Charakteristický hlasový prejav

Jedným z hlavných dôvodov, prečo si ľudia obľúbili chov hrdličiek chichotavých, je ich príjemný hlasový prejav. Ich spev pripomína opakujúce sa „cukr-rúú“, zakončené jemným chichotaním. Tento zvuk je nezameniteľný a odlišuje sa od spevu príbuznej hrdličky záhradnej (Streptopelia decaocto), ktorej hlasový prejav znie ako opakované „chudý si – chudý si – chudý si“.

Vďaka svojej krotkej povahe sa hrdličky chichotavé často využívajú aj na vystúpeniach kúzelníkov, kde sa objavujú z klobúkov či rukávov, pričom po vystúpení poslušne čakajú na svojich majiteľov.

Dlhovekosť a využitie v chovateľstve

Hrdličky chichotavé sa dožívajú pomerne vysokého veku – niektoré jedince žijú až 15 či 20 rokov. Dokonca aj vo veku 15 rokov môžu byť stále plodné, čo je medzi vtákmi pomerne výnimočné.

Okrem estetického a zvukového pôžitku majú tieto vtáky aj praktické využitie v chovateľstve. Vďaka ich spoľahlivosti v hniezdení sa často používajú ako pestúnky pre vzácnejšie druhy hrdličiek či holúbkov, ktoré majú problém s výchovou vlastných mláďat. V takom prípade je dôležité, aby si osvojili správne stravovacie návyky, ktoré zabezpečia optimálny vývin mláďat iných druhov.

Hrdlička chichotavá je ideálnym vtákom pre chovateľov všetkých úrovní – od začiatočníkov po profesionálov. Je nenáročná, priateľská, krásne sfarbená a jej jemné hrkútanie vytvára príjemnú atmosféru. Je nielen obľúbeným domácim miláčikom, ale aj zaujímavým výstavným vtákom, ktorého krása a šarm nikdy nevyjdú z módy.

Fotografia: © bigstockphoto

Čo robí kakadu tak výnimočnými?

Kakadu sú známe svojou schopnosťou vytvárať silné väzby so svojimi majiteľmi. Tieto vtáky milujú spoločnosť ľudí a potrebujú veľkú dávku pozornosti. Preto nie je prekvapením, že sú často označovaní za maznáčikov. Ich záujem o človeka je hlboký, často si vyžadujú maznanie, pohladenie a neustálu prítomnosť svojich majiteľov. Kakadu sa stávajú priam členmi rodiny, a preto je dôležité, aby ich chovatelia boli pripravení venovať im dostatok času a starostlivosti.

Dlhovekosť: kakadu sú nielen krásni a inteligentní, ale aj dlhovekí. S dobrým zdravím a správnou starostlivosťou môžu žiť 40 až 60 rokov, čo znamená, že vás bude sprevádzať počas väčšiny vášho života. Ak sa rozhodnete pre kakadu, mali by ste byť pripravení na dlhodobý záväzok.

Inteligencia a zručnosti: kakadu sú neuveriteľne inteligentné vtáky, ktorých schopnosti často porovnávajú s troj- až päťročnými deťmi. Tieto papagáje sú schopné riešiť problémy, používať nástroje a vykonávať rôzne triky. V niektorých prípadoch sa naučia rozprávať a napodobňovať zvuky, čo je jeden z hlavných dôvodov, prečo sú medzi chovateľmi tak obľúbené. Aj keď sa kakadu nemôže pochváliť rovnakými schopnosťami ako iné druhy papagájov (napr. žako), stále dokážu naučiť niekoľko slov a jednoduchých fráz.

Fyzická zdatnosť a akrobacia: Kakadu sú tiež skvelí akrobati. Tieto vtáky sa vyznačujú obrovskou obratnosťou, čo im umožňuje vykonávať zložité triky a pohyby. Ich akrobatické schopnosti sú jedným z hlavných dôvodov, prečo sa kakadu často stávajú zábavnými a fascinujúcimi spoločníkmi v domácnostiach.

Potreby kakadu – priestor, starostlivosť a výživa

Kakadu sú veľké a aktívne vtáky, ktoré potrebujú dostatok priestoru na pohyb a stimuláciu. Klietka pre kakadu by mala byť priestranná, ideálne vybavená hračkami a rôznymi predmetmi, ktoré pomáhajú rozvíjať ich inteligenciu a udržiavajú ich fyzicky aktívne. Napriek tomu by mali mať aj voľnosť lietať mimo klietky, aby sa ich energiu dokázala vybiť. Pri voľnom pohybe však musí byť priestor bezpečný, pretože kakadu sú schopní poškodiť nábytok, elektrické káble alebo iné predmety v domácnosti.

Čo sa týka výživy, kakadu sú všežravce, ale ich strava by mala zahŕňať obilniny, zeleninu, ovocie a semienka. Niektoré druhy sa v prírode živia aj hmyzom a jeho larvami, ktoré vydlabávajú spod kôry stromov. Je dôležité zabezpečiť vyváženú stravu, aby sa predišlo obezite alebo iným zdravotným problémom. Okrem bežnej potravy môžu mať kakadu aj oriešky, ale tieto by mali byť podávané len príležitostne, ako maškrtu. Mnohé druhy kakadu preferujú čerstvú zeleninu a ovocie, čo im dodáva potrebné živiny.

Psychické potreby a náročnosť

Kakadu sú veľmi citlivé vtáky, ktoré môžu reagovať na stres veľmi intenzívne. Tento stres môže viesť k sebapoškodzovaniu, ako je trhanie peria alebo nadmerné kŕkanie. Preto je mimoriadne dôležité, aby mali správne prostredie, ktoré ich neohrozuje. Dôležitou súčasťou výchovy kakadu je dostatok pozornosti a citlivý prístup k ich potrebám.

Chov kakadu si vyžaduje skúsenosti a dôslednosť. Ak sú zanedbané, môžu sa stať problematickými, a to nielen v správaní, ale aj v zdraví. Hlučné správanie je ďalšou výzvou – kakadu dokážu vydávať veľmi hlasné zvuky, ktoré môžu byť v niektorých prípadoch dosť nepríjemné. Preto nie sú ideálnymi domácimi zvieratami pre ľudí, ktorí bývajú v panelových domoch alebo v miestach, kde nie je dostatočne zvuková izolácia.

Výhody a nevýhody chovu kakadu

Výhody:

• skvelý spoločník – kakadu je veľmi prítulný a vyžaduje si neustálu pozornosť, čo je ideálne pre tých, ktorí hľadajú zviera, ktoré je stále nablízku.
• inteligencia a zručnosti – kakadu sú veľmi bystrí, môžu sa naučiť triky a komunikovať s majiteľmi.
• dlhovekosť – s dobrým zdravím a starostlivosťou môžu žiť až 60 rokov.

Nevýhody:

• vyžaduje veľa pozornosti – kakadu sú veľmi fixovaní na svojich majiteľov a potrebujú neustálu pozornosť.
• hlučný – ich hlasitosť môže byť problémom, najmä v panelových domoch.
• citlivý na stres – kakadu sú veľmi citlivé a môžu reagovať na stres sebapoškodzovaním.
• náročný chov – kakadu si vyžadujú špecifickú starostlivosť, čo môže byť náročné pre začínajúcich chovateľov.

Chov kakadu môže byť skutočne obohacujúcim zážitkom, ak ste pripravení venovať mu veľa času a pozornosti. Tieto nádherné papagáje sú inteligentné, prítulné a fyzicky aktívne, čo z nich robí skvelých spoločníkov. Na druhej strane, ich nároky na starostlivosť, pozornosť a priestor môžu byť výzvou, najmä pre ľudí, ktorí nemajú skúsenosti s chovom exotických vtákov. Pokiaľ ste ochotní prijať tieto výzvy, kakadu vám budú vďačné a odmenia vás láskou a vernosťou na dlhé roky.

Fotografia: © bigstockphoto

Potreby korely

Korely sú veľmi spoločenské a nemali by žiť osamote. V prírode žijú v kŕdľoch, a preto ak nemáte iného papagája, môže si vytvoriť silný vzťah k vám, čo však môže viesť k problémom, ako je agresivita alebo apatia, ak nevenujete dostatok času. Ak plánujete chovať viacero korel, je ideálne poskytnúť im priestrannú voliér alebo miestnosť, kde môžu lietať. Tieto vtáky sú vynikajúci letci a mali by mať každodennú možnosť pohybovať sa mimo klietky, čo im pomáha posilniť svaly a udržať zdravie.

Chov a odchov

Korely sú hniezdivé a najlepšie sa rozmnožujú v pároch. Keď samec začne pripravovať hniezdo, je to signál, že pár očakáva mladé. Samica znáša vajíčka každý druhý deň a na hniezde sa striedajú obaja rodičia. Inkubačná doba trvá 18 – 21 dní. Po vyliahnutí mláďatá zostávajú v hniezde približne 3 – 4 týždne, pričom ich rodičia stále kŕmia. Pohlavnú dospelosť dosahujú korely vo veku okolo 9 mesiacov.

Potrava a výživa

Korely potrebujú vyváženú a pestrú stravu, ktorá im poskytne všetky potrebné živiny. Ich strava by mala zahŕňať:

• základné krmivo: zmes pre stredné papagáje, ktorá obsahuje proso, slnečnicu, ovos, pšenicu a lesknicu. Tieto zložky sú bohaté na energiu, vlákninu a vitamíny.
• čerstvé ovocie a zelenina: korely obľubujú rôzne druhy ovocia ako jablká, banány, hrozno, mango či jahody. Zelenina ako mrkva, kukurica, špenát, brokolica a púpavové listy sú tiež skvelým doplnkom.
• bylinky a trávy: púpava, bazalka, sedmokráska a iné jedlé rastliny môžu poskytnúť ďalšiu dávku vitamínov a minerálov.
• doplnky a minerály: korely potrebujú doplniť svoju stravu o minerálne kamene a sépiové kosti, ktoré im pomáhajú pri trávení a podporujú zdravie ich kostí.
• doplnkové krmivo: počas hniezdenia je dôležité podávať vajcovú zmes, ktorá obsahuje bielkoviny potrebné pre rodičov aj mladé.

Pre korely je kľúčové, aby mali pravidelný prístup k čistej vode, a to nie len do napájačiek, ale aj do misky na kúpanie. Korely si obľubujú kúpanie, čo je skvelý spôsob, ako sa zbaviť prachu z peria a udržať ho v dobrom stave.

Požiadavky na prostredie

Pre korely je ideálne priestranné prostredie. Klietka by mala mať minimálne rozmery 80 x 70 x 100 cm, avšak čím väčšia, tým lepšie. Ak máte možnosť, umiestnite ich do voliéry, kde môžu lietať a aktívne sa pohybovať. Korely tiež potrebujú miesto na oddych a kúpanie. Pokiaľ chováte korely vonku, nezabudnite na búdku, ktorá ich ochráni pred zlým počasím a zároveň slúži ako hniezdo.

Hlavné predpoklady pre chov korel

1. spoločnosť: korely sú veľmi spoločenské, a preto je najlepšie chovať ich v pároch alebo v skupinách. Ak im nemôžete venovať dostatok pozornosti, zvážte zabezpečenie im partnera.
2. lietanie: umožnite korelám každodenný let mimo klietky. Tým podporíte ich fyzickú kondíciu a šťastie.
3. zábava a stimulácia: pre korely je dôležité poskytnúť rôzne hračky, bidielka na šplhanie, konáre na obhrýzanie a rôzne aktivity, ktoré stimulujú ich zmysly a prirodzené správanie.
4. bezpečnosť: ak nechávate korelu lietať po miestnosti, zabezpečte okná a dvere. Môžete ich prikryť alebo na ne nalepiť nálepky, aby sa papagáj nezranil pri náraze do skla.

Zdravie a dlhý život

Korely v domácnosti sa dožívajú v priemere 15 až 20 rokov, zatiaľ čo v prírode ich životnosť býva kratšia (10 – 14 rokov). Dôležité je venovať im pravidelnú pozornosť, aby sa predišlo zdravotným problémom, ktoré môžu vzniknúť v dôsledku nesprávnej stravy alebo nevhodného prostredia. Korely majú citlivé trávenie, a preto by ste sa mali vyhnúť podávaniu nevhodných potravín, ako sú slané jedlá, čokoláda alebo jedlá s vysokým obsahom cukru.

Korely sú skvelými spoločníkmi, ktorí so správnou starostlivosťou prinášajú do domácnosti veľa radosti a pohody. Ak im zabezpečíte vhodné prostredie, kvalitnú stravu a spoločnosť, budete mať po boku veselého a zvedavého priateľa na mnoho rokov.

Fotografia: © bigstockphoto

Všestranné využitie a ekologické produkty

Emu hnedý je zviera, ktoré má široké spektrum využitia. Okrem mäsa a kože, ktoré sú cenené pre svoje výživové a estetické vlastnosti, sa využíva aj jeho tuk. Tento tuk je vyhľadávaný v kozmetickom a farmaceutickom priemysle, najmä vďaka svojim antibakteriálnym, antimikróbnym a protizápalovým účinkom. Prípravky obsahujúce emu tuk sú odporúčané pri liečbe akné, ekzémov, artritídy, ale aj spálenín alebo rán. Emu hnedý teda nie je len zaujímavým zvieraťom pre farmárov, ale aj hodnotným produktom pre moderný priemysel.

Charakteristika a nároky na chov

Emu hnedý je veľký vták, ktorý môže dorastať do výšky 150 – 190 cm a dĺžky až 180 cm. Dospelí jedinci vážia okolo 55 – 70 kg. V prirodzených podmienkach žijú v pároch a väčšinou nemenia svojho partnera počas celého života. Emu sú zvieratá s nízkymi nárokmi na špeciálnu starostlivosť, čo z nich robí ideálny druh pre farmárske chovy. Pri správnom zabezpečení prístrešku a suchého podkladu môžu tieto zvieratá úspešne prežiť aj zimy, ktoré sa v niektorých oblastiach Slovenska môžu pohybovať až okolo -30 °C.

Výnimočne prispôsobivé voči rôznym podmienkam, tieto vtáky si nevyžadujú extrémne špecifiká. Dospelí jedinci nepotrebujú špeciálnu starostlivosť a výbeh je pre nich dostatočný aj so základnými potrebami, ako sú prístrešok na ochranu pred počasím a suchý povrch na podklade. V prípade zimného obdobia je dôležité zabezpečiť ich primeraný prísun potravy a vody.

Reprodukcia a chov

Samice emu znášajú vajcia v tmavozelených škrupinách v období zimy. Za jeden rok môžu zniesť 15 – 30 vajec. Inkubácia vajec trvá 48 – 52 dní, počas ktorých samec neje, nepije a oddáva sa výlučne len inkubácii. Kurčatá sa liahnu ako 15 cm vysoké mláďatá s hmotnosťou do 0,5 kg a výraznými svetlými pruhmi, ktoré neskôr zmiznú. Mláďatá sú veľmi energické, obľubujú skákanie.

Pohlavie mladých jedincov je ťažké určiť až do dospelosti, preto je často potrebná genetická skúška. V zajatí sa emu dožíva až 35 rokov, zatiaľ čo v prírode jeho životnosť býva oveľa kratšia, okolo 10 rokov. Chovateľ môže získať chovné jedince buď vo veku pred pohlavnou dospelosťou, alebo si môže zakúpiť mladšie jedince, ktoré si ešte vytvoria silný vzťah k svojmu prostrediu.

Rýchlosť a pohyb

Emu hnedý je nielen vysoký, ale aj rýchly. Pri behu môže dosiahnuť rýchlosť až 50 km/h a dĺžka jeho kroku môže byť až 3 metre. Tieto vtáky sú vynikajúci bežci, ktorých by ste neustrážili pred rýchlym únikom a ani by ste im celkom určite neušli.

Chov a výber jedincov

Chov Emu hnedého nie je náročný, ale je potrebné vybrať si kvalitné a zdravé jedince. Dobrý chovateľ by mal predávať zvieratá až po 4 mesiacoch veku, aby sa znížila pravdepodobnosť vrodených chýb. Odporúča sa nakupovať od serióznych chovateľov, ktorí poskytujú aj informácie o rodičoch zvierat a podmienkach, v akých sa zvieratá chovajú.

Čo ste o emu možno nevedeli:

• prítulné a zvedavé zvieratá: emu hnedý je známy svojou zvedavosťou a prítulnou povahou.
• vajcia: samičky znášajú tmavozelené vajcia, ktoré sú veľké, ale vzhľadom na veľkosť tela patria k najmenším v pomere k hmotnosti.
• plávanie: aj keď sú tieto vtáky vynikajúcimi bežcami, zriedka sa dostávajú do vody – ak už, radšej sa plávaniu vyhýbajú.
• pohyb a spánok: tento vták je denný, spí asi 7 hodín v noci, ale jeho spánok je prerušovaný každých 1,5 hodiny.

Chov emu hnedého je v súčasnosti zaujímavou príležitosťou pre tých, ktorí chcú byť súčasťou rastúceho trendu ekologického a udržateľného chovu. Emu prináša nielen ekonomické výhody v podobe kvalitných produktov, ale aj estetickú hodnotu pre chovateľov, ktorí si ho vyberajú ako dekoratívne zviera.

Fotografia: © bigstockphoto

Farba peria perličky bodkovanej je tmavá s bielym bodkovaním, podľa čoho tento vták dostal svoje pomenovanie. Hlava je sfarbená bledomodro. Typickým znakom sú aj laloky pod zobákom a rohovinový výrastok na vrchnej časti hlavy. Perličky bodkované sú spomedzi chovanej domácej hydiny najmenej domestifikované vtáky, zachovali si napr. pomerne živočíšnu hašterivú povahu. Perličky sú hlučné, majú výrazný zvukový prejav, čo môže na jednej strane pôsobiť rušivo, ale nakoľko sú to plaché, ostražité vtáky, ich reakcia na dravce alebo neznáme osoby môže byť užitočná ako varovný signál aj pre ostatné chované zvieratá.

Vo voľnej prírode žijú perličky v skupinách tvorených minimálne pätnástimi resp. dvadsiatimi jedincami, ale môžu byť aj oveľa väčšie, tvorené až tisíckami jedincov. Perličky žijú v trávnatých porastoch a krovinách. Možno ich chovať voľne, vo výbehoch a kurínoch, alebo vo veľkých voliérach. Treba zabezpečiť, aby mali dostatok priestoru a poskytnúť im množstvo úkrytov (nízkych kríkov a pod.). Technika chovu perličiek bodkovaných je podobná ako u kúr domácich.

Perličky sa živia semenami, plodmi a ďalšími časťami rastlín, ale aj hmyzom a inými bezstavovcami. Chované perličky sa prikrmujú štandardným krmivom pre bažanty a hydinu (obilninami, zeleným krmivom a pod.). Netreba zabúdať na potravu živočíšneho pôvodu. Pokiaľ perličky nemajú dostatok takejto potravy, môžu si navzájom začať ubližovať.

Perličky bodkované sú vo voľnej prírode monogamné, resp. bigamné vtáky. V období rozmnožovania sa veľké skupiny dočasne rozpadajú a utvárajú sa páry. Samica vo voľnej prírode znáša okolo 5 – 10 vajec v období párenia. Zdomácnené jedince dokážu zniesť aj vyše 100 vajec ročne, v období od začiatku jari (apríla), počas leta a do jesene (približne do septembra, resp. októbra).

Perličky hniezdia väčšinou na zemi v trávnatých porastoch alebo v kríkoch. Znášky zvyknú ukrývať. Na vajciach sedí samica približne 25 dní, po vyliahnutí mláďat počas prvých týždňov so starostlivosťou o potomstvo pomáha aj samec. Pri chove vo voliérach samica niekedy odmieta na vajciach sedieť a ak počítate s odchovom potomstva, znášku je v niektorých prípadoch potrebné dať vysedieť inej hydine.

Mláďatá perličky sú citlivé na chlad, preto je ideálne, ak sa liahnu počas teplejších mesiacov a počas prvých dní života sú umiestnené v krytej voliére alebo vo vnútorných priestoroch, pričom teplota nesmie klesnúť pod 20 °C. Mláďatám je vhodné podávať vajíčkovú miešanicu a zelené krmivo. Mláďatá perličky sa osamostatňujú približne po dosiahnutí dvoch mesiacov života.

Autor: Mgr. Alena Rendeková, fotografia: © bigstockphoto

Oravka

Oravka je slovenské národné plemeno kúr vyšľachtené na Orave. Toto plemeno vzniklo vďaka snahe o vyšľachtenie takého plemena kury domácej, ktoré by bolo lepšie prispôsobené klimatickým podmienkam severnejších horských a podhorských častí Slovenska a zároveň malo dobré úžitkové vlastnosti. So šľachtením tohto plemena začal Ing. V. Babuškin v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, východzím materiálom boli kury z oblasti severnej Oravy. Počas nasledujúcich rokov bolo plemeno došľachtené vďaka drobnochovateľom, členom Klubu chovateľov oraviek a spolupráci s výskumným ústavom hydinárstva.

Oravka je plemeno s kombinovanou úžitkovosťou na znášanie vajec aj na produkciu mäsa, vhodné hlavne na drobnochovy v severnejších a vyššie položených oblastiach. Plemeno sa vyznačuje otužilosťou, neomŕzavým ružicovým hrebeňom a pevným hustým operením a dobrou zimnou znáškou. Chová sa aj zdrobnená forma. Kohút oravky váži 2,7 – 3,3 kg, sliepka 2 – 2,7 kg, u zdrobnenej formy oravky kohút váži približne 1 kg, sliepka 0,9 kg. Priemerná ročná znáška oravky je okolo 180 vajec, hmotnosť vajca je približne 56 g, u zdrobnenej oravky je to okolo 140 vajec ročne a hmotnosť vajca je približne 40 g. Oravka je plemeno s vodorovným držaním tela, sfarbenie peria je žltohnedé alebo biele, šľachtia sa aj farebné rázy čierna a pásikavá a ďalšie.

Pomer počtu chovaných kohútov a sliepok by mal byť minimálne 1:7. Kurám treba poskytnúť výbeh a úkryt pred slnkom, dažďom a prípadnými predátormi. Kurín by mal byť dobre, ale bezprievanovo vetraný. V kuríne by kury mali mať možnosť hrabať, odpočívať, hradovať, znášať vajcia, prípadne aj hniezdiť a odchovávať potomstvo.

Kury je treba kŕmiť a napájať, hlavne pri chove s obmedzenou možnosťou výbehu. Ako výživa je vhodná kŕmna zmes s vyváženým pomerom makro- a mikroživín. Kŕmiť možno obilninami (pšenica, jačmeň, ovos a pod.), slnečnicou, repkou, ďatelinou atď. Netreba zabúdať na minerály (vápenec) a vitamíny a čistú vodu na pitie.

Malé kuriatka prvých 24 hodín žijú zo svojho žĺtkového vaku a teda neprijímajú potravu. Kuriatka krátko po vyliahnutí opúšťajú hniezdo, ale napriek tomu nasledujúcich niekoľko týždňov potrebujú matku, ktorá ich učí životu a ukrýva v prípade nebezpečenstva.

Pri žltohnedých oravkách sa z chovu vyraďujú jedince s prímesou červenej alebo čiernej farby, pri bielych oravkách farba peria musí byť čisto biela. Ak chcete dosiahnuť čisto biele sfarbenie, počas slnečných dní treba kury chovať v zakrytom priestore a obmedziť krmivo s obsahom kukurice a krmivo s obsahom farbív.

Slovenská biela hus

Chov husí má na Slovensku dlhovekú tradíciu. So šľachtením krajového rázu slovenských husí sa začalo štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia v Nitre a okolí s cieľom vyšľachtiť hus s vyššou hmotnosťou, lepšou znáškou a lepšou kvalitou peria. Práve v okolí Nitry bolo vyšľachtené slovenské národné plemeno husí slovenská biela hus. Základom boli krajové populácie husí z okolia Nitry a Podunajska, krížené s maďarskými husami, emdenskými husami nemeckého typu a pomoranskými husami. O šľachtenie tohto plemena sa pričinili pán J. Godál, členovia Slovenského klubu chovateľov a Klubu chovateľov vodnej hydiny.

Slovenská biela hus je stredne ťažké plemeno (samec váži približne 7 kg, samica 6 kg), pevnej konštitúcie, s mierne šikmým držaním tela. Sfarbenie peria je čisto biele, perie je veľmi kvalitné. Znáška je 14 – 18 vajec. Je to dlhoveké plemeno, dožíva sa priemerne 12 rokov, v niektorých prípadoch sa však môže dožiť aj viac ako 20 rokov.

Plemeno je chované u drobnochovateľov hlavne na produkciu kvalitného mäsa, pečene, masti, ale aj na produkciu kvalitného páperového peria. Pozitívum tohto plemena je hlavne nenáročnosť jeho chovu, ako aj dobré zužitkovanie pastvy, otužilosť a zachovaný pud kvokavosti – hus sama vysedí a odvodí potomstvo. Keďže bola vyšľachtená v našej krajine, slovenská biela hus je dobre prispôsobená na podmienky chovu na Slovensku. Je nenáročná na výživu, stačí jej hlavne pastva, doplnená kŕmnymi zmesami, jačmeňom, ovsom a pod. Bez možnosti pastvy potrebuje každodenný prísun nasekaného zeleného krmiva. Na vlákninu v podobe nasekaného sena alebo zeleniny (napr. mrkvy) netreba zabúdať hlavne počas zimných mesiacov. Počas celého roka je potrebné poskytnúť grit (štrk) a samozrejme vodu na pitie z napájadla.

V domácich chovoch sa odporúča chovať jedného samca na jednu až päť samíc. Je potrebné, aby husi mali prístup k vode na kúpanie. Pokiaľ sa husi majú možnosť dostať k pestovaným rastlinám, treba tieto rastliny zabezpečiť proti ohrýzaniu. Husi treba chrániť pred predátormi. Ako príbytok sú vhodné bezprievanovo vetrané drevené priestory s roštovou podlahou, pod ktorou je tzv. trúsnik a vrstva suchej slamy.

Pokiaľ počítate s odchovom potomstva, treba v priestoroch vytvoriť hniezda a zabezpečiť, aby sediace husi nevideli jedna na druhú. V období znášky treba podávať vápnik potrebný na tvorbu vajcovej škrupiny, napr. vo forme rozdrvených vajcových škrupín či vápenca a minerálov. Pri odchove mláďat je potrebné dávať pozor, aby nemali mokrú podstieľku a neboli umiestnené v prievane. Na podstielanie je dobrá slama alebo piesok. Pri umelom odchove treba mláďatá udržiavať v teple (asi 28 – 32 °C). V prvom týždni života treba podávať zmes pre húsatá, neskôr obilný a kukuričný šrot, ovsené vločky, namočený chlieb, varené zemiaky, mrkvu, nasekanú žihľavu, lucernu či ďatelinu a minerálne a vitamínové doplnky. Mladé husi sa môžu pásť na porastoch zložených hlavne z nízkych mäkkých tráv (lipnica, psinček), ďatelín a nátržníka husieho. Na prikrmovanie je vhodná zmes obilnín, zrnín, kukurice, ovsa, jačmeňa a vitamínov.

Napriek spomínaným kladným vlastnostiam tohto plemena sa v súčasnosti na Slovensku chová len malý počet týchto husí (približne 200 jedincov) a slovenská biela hus je ohrozeným plemenom, preto je každý chovateľ pre zachovanie tohto národného plemena veľmi užitočný.

Suchovská hus

Schovská hus je slovenské národné plemeno husí vyšľachtené v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Plemeno bolo vyšľachtené z populácii husí domácich chovaných v okolí obce Suchá nad Parnou (okres Trnava), s prikrížením tulúzskej husi, landeskej husi a pomoranskej husi.

Je to plemeno kompaktného, pevne stavaného, skoro vodorovne držaného tela. Hmotnosť samca je 6,5 – 7,5 kg, samica váži 5,5 – 6,5 kg. Sfarbenie peria je bledé, žlto-hnedo-sivé. Znáška je 14 – 16 vajec.

Suchovská hus je nenáročná na chov, je to hus pastevného typu, sedavá a má dobre zachovaný pud kvokavosti. Podmienky chovu sú podobné ako u slovenskej bielej husi, je potrebné zabezpečiť hlavne možnosť pastvy, prístup k vodnej ploche, kde sa husi môžu kúpať a vhodné priestory na odpočinok.

Podobne ako u slovenskej bielej husi, aj v prípade suchovskej husi sa na Slovensku chová len malý počet jedincov a plemeno je považované za ohrozené.

Autor: Mgr. Alena Rendeková, ilustračná fotografia: ©bigstockphoto

Páv korunkatý pochádza z Indie a Srí Lanky, kde tieto vtáky žijú v otvorených listnatých lesoch, krovinách, trávnatých porastoch a v kultúrnej krajine. Druhový názov „korunkatý“ dostal podľa chocholca z pier na hlave, ktorý pripomína „korunku“. Samec páva korunkatého váži 4 – 6 kg a dorastá do veľkosti okolo 2 – 2,2 m, z čoho približne 1,5 m tvoria dlhé ozdobné perá – nadchvostové krovky. Tieto perá sa každoročne obnovujú, po strate starých dorastajú nové. Samica váži 2,8 – 4 kg a meria okolo 1 m. Samec je prevažne modro sfarbený a na dlhých perách má charakteristický vzor pripomínajúci oko („pávie oká“). Samica má prevažne hnedosivú farbu.

Pávy žijú väčšinou v skupinách tvorených jedným samcom a viacerými (väčšinou troma až piatimi) samicami, čo by malo byť zachované aj u chovaných vtákov. Pre chov pávov korunkatých sú ideálne veľké záhrady a parky, kde sa dajú chovať voľne, v poloprirodzenom prostredí. Pokiaľ si na záhradu či park zvyknú a budú ju považovať za svoje teritórium a pokiaľ im bude im poskytovať dostatok priestoru a potravy, tak by na dlhú dobu nemali utiecť či uletieť mimo domov. Pri voľnom chove hrozí pávom riziko od predátorov, ktoré možno čiastočne eliminovať oplotením pozemku, zabezpečením dostatočného počtu stromov a úkrytov. Je vhodné, ak pávy majú k dispozícii kryté miesto, kam sa môžu schovať aj pred nepriaznivým počasím. Možný je tiež chov pávov vo veľmi veľkých voliérach, odporúčaná veľkosť voliéry je minimálne 50 m². Aj pri voľnom chove odporúčame zaobstarať voliéru, kam pávy možno uzavrieť v jarnom období, keď sú rastliny pestované v záhradách najcitlivejšie a pávy by ich mohli veľmi ľahko poškodiť. Pávy (samice a mláďatá) je vhodné uzavrieť aj v čase odchovu mláďat, kedy sú vtáky zraniteľné a treba ich chrániť. Pávom je dobré vo voliérach poskytnúť bidlá umiestnené aspoň 2 – 3 m nad zemou, aby si samci nepoškodili dlhé perá.

Pávy sa živia semenami a inými časťami rastlín, rôznymi druhmi bezstavovcov, ale aj menšími stavovcami. V potrave potrebujú mať jednak zelenú zložku, ale aj živočíšne bielkoviny. Kŕmenie pávov je potrebné hlavne v zime, kedy ich treba prikrmovať zrninami a bežnými kŕmnymi zmesami pre bažantovité vtáky. V ostatným období počas roka sú pávy pri chove v záhradách a prakoch väčšinou schopné zaobstarať si dostatok potravy sami. Špeciálne kŕmenie je potrebné aj v období odchovu mláďat. Zdravotná starostlivosť o pávy spočíva hlavne v odčervovaní a pozor treba dávať aj na kokcidiózu a niektoré ďalšie ochorenia.

Páv je známy kvôli svojmu veľmi nápadnému toku, pri ktorom samec predvádza perá a často vydáva aj charakteristické volanie. Pri chove pávov treba počítať s tým, že pávy sa ozývajú naozaj hlasno. Samica páva znáša 3 – 8 vajec, z ktorých sa približne po 28 – 30 dňoch liahnu mláďatá. O potomstvo sa stará len samica. Znášky môžu byť pri voľnom chove ohrozené kunami, lasicami, líškami a pod. Pre mláďatá sú hrozbou aj dravé vtáky atď. Mláďatá sú počas prvých týždňov života navyše chúlostivé aj na prechladnutie a vlhko (pozor na rannú rosu). Preto je v období odchovu mláďat vhodné uzavrieť samicu a potomstvo do krytej voliéry. Počas prvých týždňov života je pávy potrebné prikrmovať vaječnou miešanicou alebo špeciálnymi potravinovými bielkovinovými zmesami a granulami, aby v potrave mali dostatok bielkovín. Samci dospievajú približne v treťom roku života, samice v druhom. Pávy sa dožívajú 15 – 20 rokov, takže pokiaľ sa pre ich chov rozhodnete, budú ozdobou vašej záhrady pomerne dlhú dobu.

Autor: Mgr. Alena Rendeková, fotografia: © bigstockphoto

Oči holúbka diamantového majú oranžovočervenú farbu, okružie okolo očí je červené. Vzhľad samičky a samčeka je veľmi podobný. Dospelý samček má výraznejšie okružie okolo očí a bodky na krídlach sú u samčeka o niečo menšie a je ich viac než u samičky. Samička býva sfarbená viac dohneda než samček. Mláďatá nemajú na krídlach bodky a chýba aj okružie okolo očí. U holúbka diamantového existuje viacero mutácii, ktorých sfarbenie je napr. strieborné, alebo viac hnedé než pôvodné.

Holúbok diamantový na chov nie je veľmi náročný a pokiaľ patríte k tým, čo majú radšej pokojnejšiu a tichšiu spoločnosť, tento druh holúbka bude pre vás tou správnou voľbou. Jeho hlas je oveľa tichší než napríklad hlas u väčšiny papagájov či iných najčastejšie chovaných druhov vtákov. Veľa času len pokojne potichu presedí, občas slabo zahrkúta. U chovateľov je obľúbený aj preto, že pomerne dobre znáša spoločnosť niektorých iných druhov vtákov, ako sú napr. korely, kanáriky, hrdličky a i. (avšak v období párenia holúbky treba izolovať od iných druhov).

Holúbky diamantové je najlepšie chovať po jednom páre, ale možný je aj chov v skupinách. Zostaviť pár tak, aby si samička so samčekom rozumeli, býva pomerne ťažké, preto je najlepšie zaobstarať ich od chovateľa, ktorý má pár, čo spolu už nejakú dobu strávil.

Holúbkom diamantovým najviac vyhovuje chov vo voliére, ale dajú sa chovať aj v klietkach. Darí sa im vo vonkajších voliérach s krytým prístreškom, ale treba dať pozor, aby neostali vonku počas zimných mrazov. Viaceré zdroje uvádzajú, že holúbky diamantové by zimu v našich podmienkach mali prežiť, ale skúsenosti chovateľov svedčia o tom, že holúbky v mrazoch pod 0 °C umrznú. Voliéra by mala mať rozmery aspoň 2 × 1,5 × 2 m. V prípade chovu v klietke by klietka mala byť čo najväčšia. Minimálne rozmery klietky pre jeden pár sú 100 × 60 × 60 cm (dĺžka × šírka × výška), ale pokiaľ máte možnosť, tak radšej zaobstarajte ešte väčšiu klietku. Napriek tomu, že holúbky diamantové nelietajú tak často ako niektoré iné druhy vtákov, v malých klietkach by sa cítili vystresovane. Navyše sa radi dlho prechádzajú po zemi, aj preto potrebujú veľkú klietku resp. voliéru, a to s vhodným materiálom na dne, po ktorom sa im bude dobre kráčať.

Obľubujú slnko, takže je dobré klietku resp. voliéru umiestniť na slnečné miesto. V zime ich poteší, ak im poskytneme vyhrievaciu plošinu pre zvieratá, napr. takú, aká sa používa v teráriách. Vo voľnej prírode sa holúbky diamantové zdržiavajú dokonca aj na miestach, kde teplota piesku v extrémnych prípadoch dosahuje až 70 °C. Kúpanie nemajú radi, ale mierne orosenie pomocou rozprašovača im nevadí.

Základ potravy pre holúbky diamantové tvoria rôzne drobné semená a zrniny, napr. proso či ovos. Chutí im aj senegalské proso a mak. Ďalej ich môžeme kŕmiť nadrobno pokrájanými zelenými časťami rastlín, hmyzom (hlavne mravcami) a vajíčkovou miešanicou, ktorá pozostáva z natvrdo uvarených vajec a ďalších zložiek, napr. postrúhanej mrkvy, bieleho jogurtu a strúhanky. Ako zdroj vápnika im možno ponúknuť napr. sépiovú kosť alebo podrvenú vajíčkovú škrupinu. Pamätať treba aj na piesok alebo grit na trávenie a samozrejme, na čerstvú vodu.

S hniezdením je najlepšie začať u párov starých minimálne jeden rok. Postačí, ak im poskytneme hniezdo, najlepšie už hotové, pretože ak si ho postavia sami, väčšinou je nedokonalé a vajíčka im z neho zvyknú vypadávať. Vyhovovať im bude napr. prútené hniezdo, ktoré je vhodné aj pre kanáriky a dá sa zakúpiť vo väčšine obchodov s chovateľskými potrebami alebo internetových obchodoch. Poskytnúť tiež treba materiál na vystlanie hniezda, napr. steblá tráv. Holúbky z neho síce použijú len pár stebiel, ale mali by ho mať k dispozícii. Dvorenie holúbkov diamantových je zaujímavé, samček pri ňom hrkúta, rozťahuje chvostové perá, ukláňa sa samičke.

Hniezdiť dokážu nepretržite počas celého roka, ale nemali by sme ich nechať hniezdiť viac než 5 – 7-krát do roka, aby sa vtáky priveľmi nevyčerpali. Hniezdenie prerušíme odstránením hniezda. Intervaly medzi jednotlivými znáškami by nemali byť priveľmi krátke, aby u samičky nedošlo k zápalu vajcovodu. Znášku tvoria 2 biele vajíčka, na ktorých sedí striedavo samička aj samček. Mláďatá by sa mali vyliahnuť do 14 dní. Pokiaľ sa nevyliahnu, zrejme nedošlo k oplodneniu a pri ďalšom pokuse o hniezdenie skúste páru dopriať väčší pokoj. Rodičia mláďatá kŕmia približne prvé 2 týždne po vyliahnutí, ďalšie 3 – 4  týždne ich prikrmujú. Mláďatá rastú veľmi rýchlo. Medzi vyrastenými mladými samcami a starším samcom po čase niekedy môžu nastať rozbroje, v takom prípade treba mladé vtáky od pôvodného rodičovského páru oddeliť.

Autor: Mgr. Alena Rendeková, fotografia: © bigstockphoto

Agapornis fischerov pochádza z Afriky, jeho rozšírenie pokrýva hlavne severnú Tanzániu.  Patrí ku štyrom druhom rodu agapornis, ktorí majú biele okružie okolo očí. Perie papagájov agapronis fischerov má pôvodne na väčšine tela zelenú farbu, ktorá na krku prechádza do žltej a na hlave do oranžovej, avšak v súčasnosti už existujú viaceré farebné variácie vtákov tohto druhu. Meria približne 14 – 15 cm. Samička a samček vyzerajú rovnako, možno ich odlíšiť len podrobným prezeraním, s istotou na základe testov DNA. Samičky agapornisov vo všeobecnosti v sede kladú nohy vzdialenejšie od seba než samčekovia. Chované jedince sa dožívajú okolo 15 rokov.

Čo si vyžaduje chov papagájov druhu Agapornis fischerov? Tento vtáčik potrebuje predovšetkým spoločnosť. Nie len tú našu, ale aj spoločnosť ďalších jedincov svojho druhu. Už samotné meno tohto vtáčika naznačuje, že samotu znášajú veľmi ťažko. Rodové meno Agapornis vzniklo totiž zo starogréckeho slova „agápe“, čo znamená láska. V anglicky hovoriacich krajinách ich volajú „Love Birds“. Ak je papagáj tohto druhu chovaný samostatne, často to vedie až k tomu, že si začne vyšklbávať perie. Preto urobíme najlepšie, ak si zaobstaráme rovno pár a zabezpečíme im dostatok podnetov a zábavy, lebo ak sa začnú nudiť, dávajú to hlasno najavo.

Agapronisy majú radi hračky, ktoré môžu zobákom zlikvidovať. Takouto hračkou je napr. kapok, plod stromu vlnovca päťtyčinkového. Tvarom pripomína banán, ale na rozdiel neho má silnú, drevnatú škrupinu. Takáto hračka vašich papagájov určite veľmi poteší, keďže im poskytne radosť z jej rozoberania a zároveň tieto zvedavé tvory bude lákať zistiť, čo nájdu pod škrupinou. Hračkami môžu byť aj rôzne krúžky na preliezanie a pod.

Ďalšia z vecí, na ktorú by sme pri chove týchto papagájov mali pamätať, je voda. Agapornis zbožňuje kúpanie a najmä v teplých letných dňoch by mu kúpeľ veľmi chýbal. Do klietky resp. voliéry preto treba umiestniť nádrž alebo misku s čerstvou vodou, dostatočne veľkú na to, aby sa v nej mohli naše papagáje okúpať. Na každodennú výmenu vody treba dbať aj kvôli pitiu a úplne najlepšie je ju vymeniť aj viackrát za deň.

A čím ich kŕmiť? Rôznymi druhmi semien, obilninovými zmesami. Olejnaté semená (slnečnicové semená, konopné semená, niger a pod.) by mali tvoriť maximálne 15% objemu zmesi, zvyšok by mal pozostávať z múčnych semien (proso, ovos, pšenica, kukurica, ryža a pod).

Agapornisov kŕmime aj ovocím a zeleninou, pričom však treba dať veľký pozor, aby sa do ich potravy nikdy nedostalo avokádo, ktoré je pre ne prudko jedovaté!! Pozor tiež na šalát, ktorý je síce dobrou voľbou, ale nesmieme ho podávať pričasto a priveľa, pretože v takom prípade môže spôsobiť hnačku. Vhodné sú napr. jablká, ktoré majú asi najradšej. Zo zeleniny je pre ne výborná mrkva, ktorá obsahuje dôležitý vitamín A. Pamätať treba aj na zelenú zložku potravy, napr. čerstvý špenát, či vňať rôznych druhov koreňovej zeleniny. Dôležité je tiež zabezpečiť, aby rastliny neboli ošetrené chemickými prípravkami. Agapornisy nekŕmime ani potravou, ktorá obsahuje kakao, takže čokoládové piškóty a podobné dobroty im dopriať nemôžeme.

Do jedálnička im môžeme zaradiť aj vaječnú miešanicu, ktorej základom je natvrdo uvarené a nadrobno postrúhané vajce. Ďalšími zložkami sú obvykle postrúhaná mrkva a pomletá pšenica. V chovateľských potrebách je možné zakúpiť aj hotové suché vaječné zmesi.

Agapronisom do krmiva a vody počas celého roka v menšom množstve primiešavame aj vitamínové a minerálne doplnky, čím zabezpečíme prísun všetkých potrebných zložiek potravy. V zimných mesiacoch je potrebné prísun minerálov a vitamínov o niečo zvýšiť. Počas celého roka im treba dávať aj piesok alebo grit, ktorý je nevyhnutný pre trávenie a spracovanie potravy v žalúdku. Dobré je tiež vyberať také druhy a formy potravy, ktoré papagáje nielen zasýtia, ale im poskytnú aj zábavu. Môže to byť napr. senegalské proso alebo konáre stromov s púčikmi a pod.

Ak agapornisy chováme v klietke v byte, treba zabezpečiť dostatočne veľkú a tvarovo vhodnú klietku. Mala by byť dlhšia než vyššia, minimálne rozmery klietky pre jeden pár sú 80 cm (dĺžka) × 50 cm (šírka) × 50 cm (výška), ale odporúčame radšej až viac ako 120 cm dlhú klietku. Vtáky treba čo najčastejšie (aspoň raz za deň) vypúšťať z klietky von na prelet. Pozor, aby sa v byte nenachádzali ostré predmety, na ktorých by sa mohli zraniť a pred oknami treba zatiahnuť závesy, aby do nich papagáje nevrazili. Lepšie podmienky než chov v klietkach ponúka chov vo vnútorných alebo vonkajších voliérach.

Pokiaľ sa rozhodneme pre rozmnožovanie agapronisov, treba dať pozor, aby sme pár zaobstarali od dôveryhodného predajcu alebo chovateľa a overiť si, že stopercentne kupujeme vtáky rovnakého druhu a že samička a samček nie sú príbuzní. Nekrížime ich s inými druhmi. Pri medzidruhovom krížení vznikajú jedince, ktoré trpia rôznymi ochoreniami, poruchami správania atď. Páru poskytneme búdku na hniezdenie (z tvrdého dreva, rozmery okolo 30×15×20 cm, priemer vletového otvoru okolo 6 cm) a materiál na stavbu hniezda (konáre). Teplota pri hniezdení by mala byť okolo 20°C. V období pred hniezdením odporúčame pridávať vtákom vitamín E a vápnik (napr. vo forme sépiovej kosti alebo omietky), ktorý je potrebný k tvorbe vajíčkovej škrupiny. Agapornisy znášajú 3 až 7 vajec, na ktorých sedia približne 20 dní. Pri odchove mláďat treba dbať, aby súčasťou potravy bola vaječná miešanica s obsahom mrkvy. Rodičia sa o mláďatá starajú približne 8 týždňov a v priebehu ďalších 9 mesiacov z nich vyrastú dospelé agapornisy.

Autor: Mgr. Alena Rendeková, fotografia: © bigstockphoto