Začíname s chovom korytnačky stepnej

Korytnačky stepné (lat. testudo horsfieldii) patria medzi najbežnejšie chované druhy v našich podmienkach. Je to podmienené ich nenáročnosťou a adaptabilitou a taktiež tolerovaním začiatočníckych prešľapov v chove. Korytnačky vo všeobecnosti majú jednu veľkú nevýhodu – nie je na nich nevhodná starostlivosť vidno aj niekoľko rokov. Keď sa už ale prejaví býva žiaľ často neskoro niečo napravovať.

Pri zariaďovaní terária alebo vonkajšieho chovného výbehu musíme rešpektovať podmienky v ich pôvodnej domovine ktorou sú stepi v Ázii až po Čínu. Letá sú v týchto podmienkach horúce a suché a zimy dlhé a studené a týmto podmienkam je táto korytnačka tisíce rokov plne prispôsobená, preto ju nemôžeme chcieť preonačiť na iné podmienky. Tento druh zle znáša vlhkosť a daždivé počasie ktoré pre ne nie je prirodzené a za daždivých dní pri nízkom tlaku vzduchu tieto korytnačky celé dni prespia a väčšinou ani nevyliezajú z úkrytu za potravou.

Rastlinstvo je v mieste jej výskytu v Ázii chudobné, preto tvorí hlavnú zložku potravy tráva, buriny a suché byliny. Na toto je organizmus korytnačky prispôsobený a veľmi výživná strava jej spôsobuje rýchly rast a zdravotné komplikácie s tým spôsobené, preto ich kŕmime lúčnou zmesou a vonku natrhanými rastlinami – tráva, seno, ďatelina, púpava, skorocel a pri nezimujúcich zvieratách v zime čínska kapusta a granule pre suchozemské korytnačky (najlepšie z rastlín lisovaných za studena).

Kŕmenie ovocím a inou zeleninou ako je čínska kapusta, tvarohom, piškótami v mlieku a mäsom je absolútne nevhodné, má zlý pomer vápnika k fosforu a dochádza k odvápneniu kostí a panciera. Toto ochorenie sa volá rachitída, je to to isté ako osteoporóza u ľudí, je bolestivá, korytnačke mäkne pancier a v tomto štádiu je už veľmi ťažké ju zachrániť, zbytočné sú aj vápnikové injekcie. Žiaľ niektorí chovatelia ktorí neštudujú odbornú literatúru o korytnačkách, nepoznajú prvé varovné príznaky nevhodného kŕmenia – vystupujúce „pyramídky“ na pancieri a zdá sa, že je všetko v poriadku pokým korytnačke nezačne mäknúť pancier a potom už je neskoro na nápravu chovu. Toto je najdôležitejšia informácia ktorú si začínajúci chovatelia musia naštudovať – čím kŕmiť, čím nekŕmiť a prečo.

Korytnačky stepné je vhodné chovať vo vonkajšom výbehu pretože ich prirodzenosťou je hrabať. V prírode žijú v norách kvôli horúcemu slnku s dĺžkou aj niekoľko metrov. Vedia tiež výborne šplhať preto oplotenie výbehu nesmie byť zo štvorčekového plota – ten ľahko prelezú. Je vhodné mať vo výbehu rôzne možnosti na lezenie – prirodzené prekážky napr. konáre, skaly, preliezky. Výbeh by kvôli hrabaniu mal byť zabezpečený minimálne pol metra do hĺbky a musí mať korytnačka možnosť schovania sa – ideálna je búdka do ktorej nenaprší. Tento druh korytnačiek pije veľmi málo a veľmi zriedkavo, väčšinou vody sú schopné získať z potravy, napriek tomu miska vo výbehu nesmie chýbať.

Zvieratá sa prebúdzajú zo zimného spánku v marci až apríli keď teploty vystúpia nad 15 °C a do dvoch týždňov sa začínajú páriť. Samci sú v tomto období dosť agresívni a často zrania samicu či iného samca. Po úspešnom spárení sa so samicou táto nakladie 1 – 5 vajíčok do pôdy a starostlivo ich zahrabe. Keď ju neuvidíme znášať je malá pravdepodobnosť že znášku nájdeme. V horúcich letných mesiacoch korytnačky upadajú do letného spánku (estivácia) ktorý občas môže prejsť už do zimného spánku (hibernácia). Zimovanie je pre tento druh v našich podmienkach najväčším problémom, často korytnačka zimovanie neprežije.

Býva problém so zaspaním a budením sa počas zimovania v pivnici či chladničke aj so zamrznutím ak sa nezahrabe dostatočne hlboko. Po odzimovaní sa občas objaví problém s posthibernačnou anorexiou kedy treba korytnačke pomôcť „naštartovať“ organizmus aby začala opäť žrať. No ak sa nám tieto problémy v chove nevyskytnú tak je to nenáročný chovanec vhodný aj pre začiatočníka.

Autor: Monika Muríňová, fotografia: © Adobe Stock