Po stopách európskych korytnačiek

Korytnačky zelenkasté (Testudo hermanni) sú dnes najbežnejšie chovaným druhom suchozemských korytnačiek aj napriek tomu, že sa radia medzi najohrozenejšie korytnačky Európy. Sú zaradené v červenej knihe ohrozených zvierat a v rámci dohovoru CITES, sú v prílohe A. Všeobecné informácie o tomto druhu sú dnes ľahko dostupné v rôznych knižných publikáciách alebo internetových zdrojoch.

My sme sa však rozhodli, že knižky a ani naše niekoľkoročné vlastné praktické aj odborné skúsenosti s chovom týchto nádherných zvierat nám nestačia a nato aby sme im vedeli ešte lepšie porozumieť a vytvoriť im prirodzenejšie podmienky v zajatí, museli sme sa vybrať presne tam, odkiaľ ich vo veľkom počte „pašovali“ turisti, do voľnej prírody. Počas týchto dní sme získali mnoho nových poznatkov a niektoré z nich Vám chcem aj takýmto spôsobom priblížiť.

V prvý júlový týždeň roku 2017 sme si ja a spoluautorka pozorovaní Soňa Vlčková naplánovali týždňovú expedíciu po stopách východného poddruhu korytnačky zelenkastej – Testudo hermanni boettgeri (Mojsisovics, 1889) v prímorských zalesnených oblastiach severnej Dalmácie. Prvotným cieľom bolo zdokumentovanie prirodzeného prostredia, ako aj samotných zvierat v ňom. Prostredie, v ktorom sa nám podarilo korytnačky nájsť, bolo suché, kamenisté, zarastené rôznymi kríkmi a krovinami, tzv. macchie, čo je všeobecný názov pre typický stredomorský večne zelený ker. Tie, ako sme zistili, slúžili nie len ako úkryt pred predátormi, ale aj ako dôležitý faktor ochrany pred intenzívnym slnečným žiarením a teplom.

V čase našej expedície bolo extrémne sucho a teplo, bez zrážok. V daných lokalitách chýbal prirodzený zdroj pitnej vody, čo preukazuje schopnosť korytnačiek využívať vodu z prijatého čerstvého krmiva, a v druhom rade schopnosť zadržiavať v tele väčšie množstvo vody pre prípad sucha. Získanie čo najväčšieho množstva poznatkov o prirodzenom prostredí nám poskytuje nové možnosti pri chove zvierat v interných priestoroch, ktoré budeme zverejňovať postupne aj v iných článkoch.

Čo sa týka výsledkov našich pozorovaní, tak okrem odpozorovania prostredia, sa nám podarilo v priebehu našej expedície nájsť a zdokumentovať jak samcov, tak samice tohto fascinujúceho druhu. Podľa našich sledovaní sa dá konštatovať, že zvieratá migrujú vždy len určitý čas, čo je prispôsobenie sa aj podmienkam a spolunažívaniu s človekom v ovocných a olivových sadoch, ako aj prispôsobovanie sa klimatickým podmienkam. Tak ako sa nám ťažko prechádzalo od 12-tej do 15-tej po rozpálenom slnku a kameňoch, nechce sa to asi ani korytnačkám, pretože v tomto čase sme nenašli ani jeden kus.

Vo voľnej prírode sme mali možnosť sledovať spôsob života týchto pre nás úžasných zvierat. Videli sme spôsob migrácie, kŕmenie, dorozumievanie sa medzi samcom a samicou, párenie. Taktiež sme mali možnosť vidieť, že samce sú aktívnejšie a ľahšie sa aklimatizovali na stresový faktor vo forme prítomnosti človeka. V podstate si nás ani nevšímali a pokračovali vo svojich potulkách po okolí. Samice naopak v čase našej prítomnosti hneď zaliezli do panciera a čakali čo sa bude diať. Po čase zistili, že nebezpečenstvo nehrozí a pokračovali sa skryť pred teplom do tieňa.

Taktiež sa nám podarilo nájsť nie len dospelé korytnačky, ale našli sme aj hniezdo s dvoma vajciami, presnejšie už prasknuté škrupiny po čerstvo vyliahnutých mláďatách. Zaujímavosťou tohto hniezda bolo umiestnenie, pretože bolo v tesnej blízkosti kamenistej cesty slúžiacej pre potreby domácich poľnohospodárov starajúcich sa o olivový sad. Toto poznanie nás posúva ďalej s dobrým pocitom, že sa tento ohrozený druh stále vo voľnej prírode rozmnožuje a obnovuje svoju populáciu.

Autori: Kirchner, R. – Vlčková, S., fotografie: © autori a bigstockphoto